Odišiel si z môjho života náhle. Bez rozlúčky, bez správy, bez listu, no hlavne bez vysvetlenia. Bol si moje všetko a teraz mi na teba zostali len trpké spomienky.
Je zvláštne, ako sa s nami vie život zahrávať. Myslíme si, že sme veľkí a môžeme si dovoliť všetko, čo sa nám zachce. V radostnom opojení však dokážeme o toto všetko prísť našou vlastnou vinou.
Ešte stále si viem vybaviť tvoju vôňu, farbu tvojich očí, presne viem, akým spôsobom si sa usmieval a čo ťa dokázalo rozčúliť. Viem vymenovať tvoje obľúbené jedlá, no zároveň si pamätám aj tie, ktoré si nemal rád. Predstavoval si pre mňa bezpečné miesto, moje útočisko, kam som mohla prísť vždy, keď mi nebolo dobre.
Dlhé hodiny sme sa rozprávali o tom, ako zmeníme svet, čo všetko spolu dosiahneme a kam všade budú naše kroky smerovať. Plánovať veľké cesty však nie je dobré, to ma život naučil už niekoľkokrát, pretože sa nikdy neuskutočnia. Zrealizujú sa len tie veci, ktoré neplánujeme a nechávame ich na osude – tvoj odchod, smútok, bolesť a strach.
Myslím na teba často, no čím častejšie to robím, tým viac sa pekné a láskavé spomienky menia na tie trpké a kruté. Viem, že naše odlúčenie nie je len dočasné. Už nikdy neprídeš, nepohladíš ma po vlasoch, nepobozkáš ma na čelo a nikdy ma nechytíš za ruku. Pri týchto veciach som sa niekedy usmievala, no teraz sa mi tlačia slzy do očí.
Bol si moje všetko, no teraz si len spomienka, ktorá sídli v mojej mysli. Nie si tu a už nikdy ani nebudeš.
