To, že mnohé ženy sa tešia na materstvo už odkedy sa hrali s bábikami, nie je žiadne tajomstvo. Muži sú väčšinou tí, čo sa úlohy rodiča boja. Česť výnimkám. No keď sa narodí človiečik, ktorý im raz bude hovoriť „ocko“, všetko sa zmení. Nie je to vždy ľahké, ale stojí to za to. A pre ženu nie je krajší pohľad ako ten, keď sa pozerá na svojho milovaného muža s dieťaťom v náručí.
My sme sa opýtali niekoľkých Slovákov na to, ako zmenili deti ich a čo im do života priniesla úloha otca. Toto sú ich odpovede.
„Mne sa narodil syn, keď som bol ešte pomerne mladý a žiaden chalan z môjho okolia deti ešte nemal. Veľmi som sa bál, ale svoju, vtedy ešte frajerku, som ľúbil, takže som nevzal nohy na plecia. S malým bábom to nebolo ľahké, musel som si vziať brigádu navyše, aby sme mali viac peňazí, takže som sa stal i pracovitejší a zodpovednejší. Zo syna sa stal môj najlepší kamoš a snažím sa mu čo najviac venovať. Nič by som nemenil za ten pocit, že mám seba svojho malého parťáka, veľa sa smejeme a hráme, ale snažíme sa aj pomôcť mamičke.“ – Gabriel, 32 rokov
„Musím sa priznať, že moje dcérky, dvojičky, mali veľký vplyv na moju povahu. Niekedy som bol taký nudný hundroš, no s deckami prišli nové situácie v živote – musel som ich vedieť zabaviť, nejak zaujať ich pozornosť a chodiť s nimi na ihriská či detské akcie. Odvtedy som naozaj viac veselší, užívam si s nimi všetko naplno a môj život akoby nabral novú šťavu.“ – Viktor, 27 rokov
„Mne sa nezdá, že by som sa nejak zmenil, ale moje okolie mi tvrdí, že to tak naozaj je. Teda, priznávam, že vstávať ráno skôr mi nerobí taký problém ako kedysi, ale sú tu aj iné veci, ktoré sú na mne vraj badateľné – údajne mám rýchlejšie reflexy (keď ti padá dcérka hlavou na kamenistú zem, to je dobrý tréning), viac kontrolujem veci a moja výbušná povaha sa zmiernila. Nuž, všetkým mužom deti len odporúčam, haha.“ – Timotej, 29 rokov
„Toto chlapi často nehovoria, ale vo mne sa naozaj prebudila taká láska, o akej som ani netušil. Vraj matky sú tie, ktoré to pocítia hneď po narodení, no mňa to dostalo tiež. Moji synovia sú pre mňa všetko a kvôli nim som ochotný robiť naozaj veci, ktoré by mi inokedy ani nenapadli. Chcem im to najlepšie, makám v práci ešte viac, ale beriem si aj viac voľna, aby sme boli spolu. Zaujímam sa o to, čo potrebujú a našiel sa vo mne veľký cit pre výchovu a učenie.“ – Rastislav, 33 rokov
„Naše deti mi otvorili oči nie len voči nim, ale aj voči partnerke. Pri nich vidím, ako veľa toho má na pleciach a tak som sa prefackal a začal jej viac pomáhať. A ako ma zmenili deti povahovo? Nuž, zmenil som svoj motorkársky slovník, poprehadzoval som si životné priority a zistil, že niet väčšieho strachu, než keď sa bojíte o to, či sú vaše deti zdravé a v poriadku.“ – Braňo, 28 rokov
„Na narodenie našej dcérky sme sa s manželkou veľmi tešili. Vedel som, že budem dobrý otec, no netušil som, kam až budem musieť zájsť. Malá sa totiž narodila s genetickou poruchou a tak sme sa zmenili asi všetci v rodine. Túžba pomôcť milovanému je tak silná, že ste ochotní obetovať svoj život. Presne ten, ktorý by ste pred rokmi za nič nevymenili. Som silnejší vnútorne, naučil som sa nevzdávať a veriť v dobré konce, byť oporou, ale aj vzorom pre iných, ktorí si zažívajú to isté. Som hrdý na to, že zo mňa nie je zbabelec, pretože, aj keď by to malo byť samozrejmé, nie je to vždy tak.“ – František, 34 rokov
