Je 7. ok­tóbra 2017, čas na ho­di­nách uka­zuje čas 0:58 je to práve päť ro­kov.

Päť ro­kov – sní­va­nia, túžby, ra­dosti, smútku, od­pus­te­nia, konca a do­konca aj no­vého za­čiatku. Práve v tento oka­mih pred pia­timi rokmi sme sa spoz­nali, od tohto mo­mentu mám srdce, dušu aj hlavu zmo­tanú v jedno.. A to jedno si práve Ty.

Tých päť ro­kov je po­merne dlhý čas, je to kopa dní, veľa skú­se­nosti, mnoho zá­žit­kov. Obaja sme za ten čas vy­rástli, do­speli, za­čali žiť sku­točný ži­vot. V ur­či­tom ob­dobí spo­ločne, po­niek­toré dni aj zvlášť. Ani na je­den deň, z tých pia­tich ro­kov som ne­za­po­chy­bo­vala o tebe, ne­po­chy­bo­vala som ani o láske, ktorú k tebe cí­tim, ani na je­den deň som nech­cela pri­jať fakt, že my dvaja spolu ne­bu­deme ni­kdy tvo­riť pár. Hoci dnes, už to chá­pem, lebo sme inde. Obaja. Každý sám, no predsa s nie­kým. . A úp­rimne? Mrzí ma to! 

Mrzí ma to preto, že ty je­diný si do­ká­zal vzbu­diť vo mne niečo také. Ty je­diný si bol mo­jou lás­kou, mo­jou ra­dos­ťou mo­jím taj­ným snom. Dr­žal si ma v ča­soch, keď som chcela všetko vzdať, ro­zo­smie­val si ma v dňoch, ktoré boli na­pl­nené smút­kom. Do­dal si mi od­vahu, keď bolo treba. Bol si tu. Boli sme tu my. Aj keď nie ofi­ciálne. Vy­tvo­rili sme si náš svet, veci, reči, vtipy, kto­rým sme po­cho­pili len my dvaja. Pre­šli sme si dlhú cestu a pre­trvali sme, až do jed­ného osud­ného dňa, kedy už slová ako: pre­páč, mrzí ma to, od­pusť mi, už nič ne­zna­me­nali. Bo­lesť, skla­ma­nie a sa­mota sa od toho dňa stali mo­jimi naj­lep­šími pria­teľmi, po ur­či­tom čase som za­čala veci na­vô­kol ne­rieš, neh­ro­tiť a za­bá­vať sa. Ho­cikde a s ho­ci­kým. . A hoci som mala „všetko“, niečo mi chý­balo, bol si to ty. No a stále si to ty. Či si tu, či si tam, nech si kde­koľ­vek, nech som ja s kým­koľ­vek, bu­deš mi vždy chý­bať. Si naj­sil­nej­šia spo­mienka, si naj­väčší kus mňa.
Naj­viac mi je ľúto toho, že toto naše vý­ro­čie ne­mô­žeme oslá­viť spolu. Každý sme inde, no a možno v kú­tiku duše si obaja že­láme to isté, osud nám proste v tomto smere ne­praje. Ak mám byť úp­rimná, mám po­cit, že nám ni­kdy ne­prial.
My dvaja už nie sme prí­tom­nosť, sme mi­nu­losť a nám ostáva len pri­jať tento fakt. No, ak si jed­ného dňa na mňa či na nás spo­me­nieš, pro­sím, myslí len na to dobré čo bolo, veď vlastne ono to bolo celé krásne včetne toho konca. . A je jedno či bu­deš na mňa spo­mí­nať dnes, v tomto čase, rov­nako ako ja na teba, či o pol roka, alebo aj o 20 ro­kov, len pro­sím ne­za­budni na to, že ty si bol tým naj­lep­ším, čo ma v ži­vote stretlo, bol si tým je­di­ným kto­rého som úp­rimne mi­lo­vala a aj mi­lo­vať bu­dem, no a hlavne ne­za­budni na to, že aj po tak strašne dl­hej dobe, po tom čo už pat­rím nie­komu inému, si ty, pre mňa ten naj­dô­le­ži­tejší člo­vek.

Komentáre