V poslednom čase som sa s týmto názorom u žien stretla celkom často. Musím sa priznať, že aj ja patrím medzi ne.
Možno si si aj ty prešla rôznymi vzťahmi a teraz vieš, že chceš a potrebuješ byť sama. A aj keď nemusíš, je to tvoja voľba. Aj ty si si po tom všetkom uvedomila, čo chceš a čo viac už nebudeš akceptovať.
Nebudem nadávať a hádzať vinu na mužov či ženy. My všetci sa točíme v kolotoči medziľudských vzťahov, pri ktorých stále dookola spoznávame nových ľudí, zamilujeme sa, chvíľu spolu zotrváme, chvíľu nás to baví, a potom sa stane niečo, pre čo to celé ukončíme a s danou osobou sa rozlúčime.
Následne sa týždne trápime (často ešte aj počas vzťahu), spytujeme svedomie, prechádzame obdobím sebakritiky a sebaľútosti. Keď toto celé prejde, keď nám spomienky v hlave pomaly ale iste vyblednú, a všetky naše nenaplnené očakávania sa rozplynú, vtedy sa cítime silnejšie, krajšie a odhodlanejšie zdolávať všetky prekážky a radosti, ktoré nám život ponúka. A práve toto obdobie samoty, nám prináša neopísateľný pocit slobody, ženskosti a sebavedomia.
V tomto čase si uvedomujeme, koľko máme možností a cítime sa nezastaviteľné. Stanovujeme si dlhodobé ciele, ktoré sa už netýkajú mužov ani vzťahov, ale zameriavame sa len a len na seba a svojich priateľov, rodinu, prácu či školu. Jednoducho neobmedzujeme svoj čas a robíme presne to čo cítime a myslíme si. Netrápime sa, keď sa nám nikto neozve, a snažíme sa zo seba dostať maximum. A pre toto nadobúdame pocit, že sme lepšie keď sme samé.
No človek je tvor citlivý, a potrebuje lásku. Skôr či neskôr začneme aj tak vyhľadávať spoločnosť. Chýbajú nám dotyky, chýba nám podpora, objatie. Naša posteľ je zrazu priveľká na to, aby sme v nej spali samé a najradšej by sme sa zobúdzali v niekoho náručí. Opäť sme ochotné niekomu venovať náš drahocenný čas a robiť ústupky v mene lásky. A na tom nie je nič zlé.
Verím v to, že každý sme stvorený pre lásku a niekde existuje človek vhodný presne pre nás. A ak by sme to dookola neskúšali, možno by sme ho nikdy nestretli…
