Všetko sme mali. Takmer.
Vtedy, keď sme boli sami, obaja sme vedeli, že to máme. Lásku, porozumenie, priateľstvo. Dlhé nočné rozhovory – o všetkom aj o ničom, množstvo smiechu, vášne, mnoho spoločných vecí aj odlišností. Taký ten správny koktail, namixovaný tak, ako to takmer dokonalý vzťah vyžaduje. Takmer.
Jediné čo sme nemali bol záväzok. V resp. nemal si ho ty. Nejaké neviditeľné puto, ktoré by ti hovorilo: „táto žena je moja, k nej patrím.“ Niektorí ľudia to majú prirodzene v sebe. Keď si s niekým začnú, cítia, že by mu mali ostať verní. Lojálni. Vedia, žeby sa mali zamerať na toho jedného človeka a snažiť sa prehĺbiť s ním vzťah. Vyhľadávajú jeho prítomnosť a chcú sa niekam posúvať. Aj keď pomaly, po malých krokoch, ale obaja vedia, že to má zmysel. Smeruje to niekam.
Náš prípad bol iný. Spadli sme do toho, ani neviem ako. Od prvej chvíle to tam všetko bolo. Náhodné dotyky, ktoré prešli do bozkov. Intenzívne pohľady, ktoré vypovedali všetko to, čo ukrývala hlava. Dlhé objatia, ktoré nemali konca kraja. Spoločné varenie, šantenie či sledovanie nezmyselných filmov. Bolo jedno čo sme robili hlavne, že sme boli spolu. Chýbali sme si, tešili sme sa na seba. No niečo tam nehralo. Vždy keď sme boli spolu, nechýbalo mi nič. No ako náhle si odišiel, začali mi hlavou vŕtať pocity neistoty.
Čo vlastne sme? Známi? – to určite nie. Kamaráti? – áno aj. Pár? – to ešte nie.
Postupne mi táto otázka nedala spávať. Potrebovala som niečo, čoho sa môžem chytiť. Snažila som sa to nejako vyriešiť, no tebe toto medzištádium úplne stačilo. Zatiaľ čo ja som potrebovala niečo viac. A tak som sa rozhodla netrápiť a nechať ta ísť. Dať priestor niekomu, kto bude od prvej chvíle vedieť, že patrím k nemu. Aj keď nie jemu.
