Niekedy to život tak zariadi. Do cesty nám prídu rôzne udalosti a možnosti. Niekedy je to o plnení si sna, inokedy o práci, či inej povinnosti. V prípade kedy sa máme vydať niekam na cestu, stovky kilometrov ďaleko, nám ako prvý príde na um vždy náš partner. Nikomu sa neodchádza ľahko keď vie, že ho doma čaká niekto komu chýba. No o to šťastnejší bude návrat. Nie, diaľka vzťahy nerozdeľuje. Diaľka sa prekonať dá. Ak sa dvaja ľudia majú naozaj radi, nájdu si spôsob akým dokážu byť dennodenne v kontakte. Keď sa chce všetko sa dá. A časom sa zvyšok vyrieši.
Ticho je však na druhej strane veľmi nebezpečné. V tomto vieme byť niekedy naozaj experti.
Určite si to už zažila. Niečo sa udialo, vďaka čomu si sa zatla a povedala si, že sa viac neozveš. Poprípade sa ani nič nestalo, a neozval sa istý čas on. Zatiaľ čo si niekto môže myslieť, že ticho vytvorí priestor na to, aby si ten druhý uvedomil, čo vlastne má, miestami môže byť skutočne kontraproduktívne. V niektorých (výnimočných) prípadoch je „terapia tichom“ nevyhnutná. No v množštve akom ju využívame dnes, je nám viac na škodu. Ako sa hovorí – všetko s mierou. Ticho medzi dvomi ľuďmi, ktorí si musia niečo vysvetliť a vyrozprávať môže vytvoriť ešte väčšiu priepasť. Ticho nás nespája, ale rozdeľuje. Ticho pomaly ale isto búra mosty. V tichom vzťahu sa učíme žiť bez toho druhého. Ukazuje nám, že ho vlastne až tak nepotrebujeme. Ticho býva predzväsťou konca.
Neviem, prečo sa stále tak veľmi snažíme mlčať, keď je toho toľko čo si máme povedať. Prečo v sebe potláčame pocity, ktoré potrebujú vyjsť na povrch. Prečo sa chceme tváriť nedostupne. Prečo si musíme hladkať ego tým, že sa snažíme iných ignorovať.
Prelom to ticho a uvidíš, že ľady sa pohnú. Ak ti na ňom skutočne záleží, neostávaj ticho. Dožaduj sa odpovedí, aj keď sa ich obávaš. Všetko je napokon lepšie ako nič nehovoriace ticho.
