Vedela som, že tentokrát je to už na hrane. Kričala som, buchla dverami a posadila sa na posteľ. Toto už nepôjde. Hovorí sa, že keď obaja chcú, všetko sa dá zachrániť. Láska vraj všetko prekoná. Takéto stavy som mala v poslednej dobe často. Nechcela som to vzdať, a preto som sa rozhodla bojovať ja, aj môj nastávajúci. Nie sme ale žiadni superhrdinovia a práca na vzťahu, jeho zlepšenie a návrat do správnych koľají netrval deň, mesiac ani rok. Trvá doteraz. No teraz už konečne napredujeme. A ako sme sa z tej stále opakujúcej krízy nakoniec dostali?
1. Odstránila som všetky očakávania
Dobre, fajn, nie úplne všetky, no snažím sa ich čo najviac minimalizovať. Sme ženy, vidíme fotky na sociálnych sieťach, v televízii zase tie nereálne telenovely, čítame presladené romány… Až si zrazu začneme tvoriť predstavy a nároky na našich chlapov, lebo od nich začneme očakávať to isté. Keď mu v obchode naznačíš, že takú blúzku by si chcela, neočakávaj, že na najbližšie stretnutie ti ju prinesie. Ani nečakaj, že ťa zoberie do luxusnej reštaurácie napriek tomu, že si mu trikrát zopakovala, že nie si hladná. A tiež nepochopí, prečo sa hneváš, že ti nič nekúpil, keď si mu prízvukovala, že nič nechceš. On tie seriály nevidel, on nevie, že tam muž žene nosil kvety, aj keď nemala žiadny sviatok. A hlavne nevie, že by si niečo také chcela. Možno by ťa chcel potešiť, ale nevie si vycucať z prsta, čo ty presne očakávaš. A nie, hlavne si nezačni hovoriť, že si mu to „jasne naznačila“.
2. Začala som sa pýtať
Dobre, možno táto rada znie fakt divne, ale všimla som si, resp. môj drahý si všimol, že sa urazím akoby dopredu, ešte predtým, ako mi stihne odpovedať. Sme domýšľavé. Každá jedna z nás, len v inej forme. Niektoré si začneme robiť v hlave tie svoje katastrofálne scenáre, keď zrazu nenapíše emotikon, iné, keď štvrtýkrát nezdvihne mobil, ďalšie zase, keď príde unavený z práce a nemá chuť počúvať naše výlevy o žabo-myších vojnách s kamarátkou. Jednoducho ma poprosil, aby som sa vždy spýtala, keď budem mať pocit, že je iný. Alebo, keď nepochopím jeho narážku, aby som si veci nevysvetľovala po svojom. Vraj mu to zatiaľ nelezie na nervy, ale pýtam sa ho naozaj často. No na „urazenie sa“ mám ďaleko menej dôvodov.
3. Naše takzvané S-O-S.
Tento krok som vymyslela zase ja. Je veľmi jednoduchý, no treba ho používať len v krajných prípadoch. Keď na mňa (alebo samozrejme aj na neho) ide nejaký príval smútku, výkyv, alebo pocit neistoty, alebo keď potrebujem upokojiť a mám naozaj taký stav, že chcem veci zabaliť, že už nevládzem, alebo keď mám nejaké pochybnosti o vzťahu, miesto okamžitého ukončovania mu napíšem „S.O.S.“ a on vie, že sa niečo deje, že mám strach, že ho strácam, alebo že ma chytá ten pocit, že nič nemá zmysel, a on si uvedomuje, že je to naozaj vážne, a tak mi zavolá alebo príde (podľa možností) hneď ako bude môcť, aby ma upokojil, objal, vysvetlil mi veci, aby som nestresovala, aby ma podporil a podobne. Pretože tak veľakrát to stačí. Zabráni to hádke a hlavne naozaj cítite, že na ťažké situácie tu nie ste sami. Znovu však podotýkam, že to treba využiť iba v nevyhnutných stavoch, kedy máte pocit, že sa vám rúti svet. Verím, že také situácie sa nenastávajú každý deň.
4. Spoločných 20 minút
V kratších vzťahoch je to ešte v poriadku, ale v dlhobom vzťahu postupne partneri spolu riešia všetky rodinné, finančné a pracovné problémy, na čom samozrejme nie je nič zlé. Je to znak prehlbujúceho sa vzťahu a dôvery, ale je dôležité si naozaj vyhradiť čas, kedy odložíme telefóny a budeme sa sústrediť jeden na druhého, a rovnako odložíme problémy a ten čas budeme venovať vzájomnému spoznávaniu, rozhovorom, rozvíjaniu spoločných koníčkov a otázkam, ako sa cíti náš partner, (nie stále len my). Pretože záujem je jeden z najdôležitejších aspektov prekvitajúceho vzťahu. Niekedy naozaj stačí si len spolu na 20 minút týždenne sadnúť a neriešiť okolitý svet, len partnera. A potom sa znovu pustite do toho kolotoča.
