Aj keď si lásku a vzťahy predstavujeme tak, ako nám ich vykresľujú závery romantických filmov, akosi zabúdame na to, že aj pred nimi sa vždy odohrá menšia či väčšia dráma. Láska nie je len o tom peknom, častokrát býva prísna, krutá a vrtkavá, akoby sa s nami zahrávala. Vo vzťahu od nás vyžaduje obetu, aj keď …
… aj keď by sme si mali byť vedomí toho, že to nie je úplne správne. Môžeme sa na to totiž pozrieť z rôznych uhlov pohľadu. Niektorí tvrdia, že skutočná láska je práve to, ak sa pre daného človeka obetuješ – ak obetuješ vlastný čas, sny, záľuby, jednoducho, dáš ho na prvé miesto pred vlastné šťastie a spokojnosť. Dovolím si s tým však nesúhlasiť.
Vo vzťahu sa má dávať, ale aj brať
Pre mňa to nie je pravá láska. Neviem, možno, pobláznenie? Samozrejme, verím, že môže byť aj platonická, ale práve preto ju nazývame takto a nie tou „skutočnou“. Vo vzťahu sa podľa mňa nemôže obetovať len jeden, ale musia to robiť obaja a vzájomne. Ak sa dokážem pre teba obetovať ja, tak to musíš spraviť aj ty pre mňa. To, čo dám, chcem aj späť. Nevydupať si to, mať to takto prirodzene.
Je to obyčajný kompromis, ktorý je základom snáď každého šťastného vzťahu. Ak sa obetuješ pre niekoho, kto ti z toho ani zlomok nevráti späť, tak si to nezaslúži. Nemôžeš iba milovať, musíš byť aj milovaná. Takto to funguje, takáto je rovnica skutočnej lásky. Nikdy sa neuspokoj s ničím, čo je menej.
My, ženy, to občas nechceme pochopiť. Pre svojho vyvoleného urobíme čokoľvek, no až časom zistíme, ako veľmi sme boli pobláznené. Prídeme na to, že sme dali veľa niekomu, kto si to vôbec nevážil. Avšak, aj napriek tomu mu bez váhania obetujeme rozum, srdce aj dušu.
Snáď sa z toho aspoň všetky ponaučíme.
