Dnes som bola na prechádzke a stretla som staršieho pána. Presnejšie, zastavil ma či môže na slovíčko. Najprv som zaváhala a povedala si „ako to dievča robíš, že vždy pritiahneš takéto tipy?!“, no keďže tento, už asi sedemdesiatnik, vyzeral celkom utrápene, rozhodla som sa dať mu šancu. Snáď to nepotrvá dlho. A snáď sa nechce rozprávať o Bohu.
Po mojom prikývnutí sa nadýchol a svoj príbeh začal vetou „Verte či nie, ale mám 73 rokov a budem sa rozvádzať; po 46 rokoch manželstva.“ To ma dosť zarazilo, pretože človek by si povedal, že v takom veku je vám už každý deň drahý a nechcete ho zabíjať na súde. Navyše, a hlavne, čo sa musí stať, aby ste sa po toľkých rokoch rozhodli rozviesť?
unsplash.com
Rozpovedal mi celý príbeh o tom, ako sa mu s prvým dievčaťom, s ktorým strávil noc podarilo splodiť potomka, pretože evidentne nedával pozor v škole; a ako ich rodičia tlačili k svadbe. Povedal mi aj to, že aj napriek tomu, že to v tom čase znelo ako nonsens, bol otvorený predstave, že sa nevezmú a že bude platiť príspevok na dieťa. Chcel sa postaviť k rodine a k láske zodpovedne. Svojej partnerke dal vraj jasne na výber a ona sa rozhodla. Chcela sa za neho vydať. Život plynul so všetkými vzletmi aj pádmi, až kým mu jedného dňa, minulý mesiac, nepovedala, že ho vlastne nemiluje, že jej bol celý život na obťaž, a že sa nikdy na neho vydať nechcela. Na otázku prečo mu to preboha nepovedala skôr odvetila „Nevedela som ako…“
Long story, short – vraj mu je jedno, že bude na staré kolená starým mládencom, mrzí ho len to, že celý život obaja premrhali v zbabelosti a klamstve. Vyzeral tak zvláštne, nešťastne a zároveň odhodlane. Rozprávali sem sa ešte chvíľku a potom sme sa rozlúčili. Zapriala som mu veľa síl a on mne veľa trpezlivosti a lásky v živote.
Kráčajúc ďalej som myslela na to, čo všetko mi povedal. Ako nešťastne a bezmocne vyzeral, keď hovoril o tom, ako premrhal život. Ako premrhal šancu byť s niekým, kto by ho skutočne miloval. Vravela som si, že nechápem ako je vôbec možné, že si to za tie roky nevšimol. Človek predsa musí vidieť a cítiť, že ho ten druhý nemiluje, nie?!
A potom som si spomenula na teba.
elitedaily.com
Na to, čo si mi povedal v to ráno, keď sme sa rozišli. Všetko bolo dokonalé a ty si sa zrazu rozhodol odísť. Prečo?! Povedal si mi, že si to chcel urobiť už dávno, no nemal si odvahu. Vraj si bol zbabelý. Voči sebe a najmä voči mne. Všetko totiž pôsobilo dokonale – nehádali sme sa, neklamali si, nekritizovali sa, nezávideli si, nenudili sa spolu – len to akosi, nebolo ono. Vraj si si uvedomil, že aj napriek tomu, ako dokonale všetko vyzerá a ako ide všetko „podľa plánu“ necítiš, že tento vzťah bude naplnený šťastím, a preto to musíš ukončiť skôr, ako bude neskoro.
Spomenula som si na to, ako som za sebou zavrela dvere a nechápala či sa práve stalo. V myšlienkach som sa vrátila ku všetkým pocitom ktoré nasledovali; hnev, smútok, samota. Spomenula som si, ako veľmi si mi chýbal. Na všetky nepoložené otázky, ale aj na to, ako som po čase prestala túžiť po odpovediach, pretože som vedela, že by ma žiadna z nich neuspokojila. Veď si ma opustil.
elitedaily.com
Čas osamote bol pre mňa, ale zlatom. Prestala som analyzovať dookola tie isté rozhovory a udalosti a prijala fakt, ktorý ostal. Sme opäť každý sám. Vravela som si, že sa predsa stávajú aj horšie veci, že nikto z nás nezomrel, a že to, že tento vzťah skončil neznamená, že niekto z nás zlyhal. Dôležité je, aby sme boli v živote obaja šťastní. Otázky sa zrazu vytratili a nahradila ich jediná vec. Úprimnosť voči sebe samej. Prišla som na to, že kdesi v hĺbke srdca som celý čas cítila, že spolu nezostarneme. Cítila som, že sa nemilujeme. No bolo tak ťažké si to pripustiť. Všetko bolo fajn, nebolo to však ono. A ja som to vedela tiež. Boli sme síce skvelá dvojka, až na jeden háčik, neboli sme pre seba „tí praví“.
Po rozhovore s týmto starčekom som si spomenula na celý tento bolestný proces seba objavovania a aj na to, že som Ti dnes skutočne vďačná za to, že si nabral odvahu urobiť tento krok. Za nás oboch. Pretože nebyť toho, nenašla by som ten pokoj a šťastie, ktoré prežívam teraz. Nebyť toho, asi nikdy by som si nezodpovedala sama úprimne na niektoré otázky a asi by som nikdy neobjavila samú seba. Dnes viem, že tým jedným krokom si mi dal do života viac, ako počas celého vzťahu.
Dnes som rada, že to netrvalo 46 rokov.
