Čo na srdci, to na jazyku. Nie u každej z nás to však ale platí. Niekedy sme ticho, pretože sa hanbíme povedať to, čo si myslíme, a inokedy to je zase pre všetkých takto lepšie. Občas nastanú situácie, pri ktorých je lepšie nechať svoje myšlienky radšej v hlave.
A potom sú tu také, ktoré by sme najradšej vykričali do celého sveta, no naše svedomie či srdce nám to vôbec nedovolia. Čo ženy radšej nikdy nepovedia nahlas, a prečo?
Že to kamoške dnes vôbec nepristane
Niekedy sú dni, keď si s kamoškou jedna z druhej uťahujte. Vyzeráš hrozne, tie šaty ti nepristanú! Smejete sa v nákupnom centre. A potom príde von, žiari šťastím a ty jej nechceš náladu pokaziť tým, že by si jej niečo skritizovala.
Niektoré malé lži sú aj v priateľstve potrebné, nikomu neublížia a po chvíli sa na ne aj tak zabudne. Skutočná kamoška ti vždy povie pravdu, ale tá ešte lepšia, si ju občas nechá pre seba, aby ti neublížila.
Že náš život nie je tak dokonalý, ako na Instagrame
Každý chce vystupovať na sociálnych sieťach v čo najlepšom svetle. Super postava, pekné darčeky, dovolenky, chutné jedlo v reštaurácii, … lenže je to len kúsok z celého dňa a častokrát iba pekná chvíľa, ktorú môže vystriedať aj tá horšia.
No žiadna žena nebude kamoškam hovoriť to, ako na tej luxusnej dovolenke bolo vlastne zle, či to, že kvôli stresu znovu pribrala, i keď na fotkách pózuje ako modelka.
Že sa cítime byť nedostatočne dobré
Nikto nie je dokonalý, to vieme, no aj tak občas máme snahu ísť si za tým. A na tej ceste majú ženy jednu tendenciu – porovnávať sa s inými. Tá má lepšie vlasy, tá má krajšiu postavu, šikovnejšieho muža, vychovanejšie deti, vyšší plat, …
Vždy si nájdeme dôvod podceňovať sa, no nikomu o tom nepovieme. Radšej si poplačeme do vankúša.
Že túžime byť milované
Či už je žena romantická duša alebo sa tvári, že nejakého muža k životu nepotrebuje, jedno je isté – všetky túžia byť milované, len to dávajú inak najavo.
Nebežíme po ulici a nekričíme na mužov, ani pred kamoškami nevyťahujeme pocity, pre ktoré sa cítime byť osamelé. Nechceme pôsobiť slabo, a tak sa znovu vraciame k tomu vankúšu.
Že by sme chceli všetko nechať tak
A odísť niekam poriadne ďaleko. Nechať tu všetko, čo nás trápi a začať úplne odznova. Čo by si však o nás naši blízki pomysleli? Azda, že sme sa zbláznili. A tak to dusíme v sebe, aj keď by sme chceli kričať.
