Všetci mi tvrdia, aké sú spomienky krásne. Respektíve, tvrdili mi to, kým som im to nezakázala. Nevedela som sa cez ne preniesť, lebo som žila v nich. Žila som v sladkej minulosti.
Nevedela som zabudnúť na tie krásne zážitky, na tie sladké slová, na všetky tie nesplnené sľuby…
No poviem ti jednu vec, drahá, ničilo ma to. Zaslepovalo ma to a nedovolilo mi to posunúť sa vpred. Až keď som si povedala Stačilo! Až vtedy som sa oslobodila. Dokázala som vykročiť vpred. Pozerať na budúcnosť a nie zožierať sa v minulosti. Nezabudnúť, ale pokračovať v živote, v mojom živote.
Ľudia prichádzajú a odchádzajú. No a ja? Ja ich musím nechať ísť. Nie, nemysli si, že to je niečo ľahké. Zakaždým to bolí. Stratiť osobu, na ktorej ti záleží je vždy ťažké! Bez ohľadu na to, koľkokrát si to už zažila. Vždy to je rovnaké, ale predsa iné.
No ako som povedala, môj život ide ďalej, s nimi či bez nich. Časom som zistila, že ak mi aj niekto ublíži a odíde z môjho života, … chce sa vrátiť. Chce sa vrátiť práve vtedy, keď sa posuniem. Keď mi prestane chýbať a tvári sa, akoby sa nič nestalo. A ja? Ja tej osobe dám aj tak ďalšiu šancu, lebo som už taká.
„Ublíž mi raz, hanba tebe. Ublíž mi druhýkrát, hanba mne!“
Veľmi pekný výrok a taký pravdivý. Pár slov, ale presných. Viem, strata bolí. Možno sa aj začneš báť veriť ľuďom alebo si ich nebudeš chcieť pustiť do života. No, drahá moja, keď sa takto postavíš ku všetkým rovnakým postojom, prídeš o možnosť stretnúť osobu, ktorá dá všetko za to, aby bola súčasťou tvojho života. Nemyslím len partnera, ale aj kamarátov.
Prečo by osoba, ktorá chce byť v tvojom živote mala trpieť za niekoho, kto sa ti už ani len neozve. Áno, riziko tam je. No strach ťa nemôže spútať. Nemôžeš mu to dovoliť. Ovplyvniť si budúcnosť a hlavne prítomnosť niečím, čo už nijako nezmeníš.
Najlepšie, čo môžeš pre seba urobiť je poučiť sa. Zobrať si len tie dobré skúsenosti a ísť so vztýčenou hlavou vpred.
