Pred pár rokmi som si ani nemyslela a ani som nedúfala v to, že nájdem niekoho ako TEBA. Keď si sa objavil v mojom živote, bola som tou najšťastnejšou ženou na svete. Bol si stelesnením dokonalosti a vedela som, že ty si ten pravý.
Pamätáš na naše prvé mesiace, kedy sme sa od seba nedokázali odtrhnúť, stále sme chceli byť spolu a dokázali sme spolu prevolať aj hodiny? Keď sme spolu začali hneď bývať, bola som naozaj nesmierne šťastná a spokojná.
Žila som si svoj sen.
Aj prvé mesiace a roky nášho spoločného života boli krásne. Brával si ma na výlety, chodili sme spolu na rande, trávili sme spolu veľa času a ja som cítila, že ma ľúbiš. Nielen, že si mi to stále opakoval, ale hlavne si mi to dokazoval svojimi činmi.
Dnes si však už taká istá nie som.
Nie, že by mi s tebou nebolo dobre, ja ťa stále milujem. Ale niekedy mám pocit, ako by sme boli skôr spolubývajúci či dobrí priatelia, nie partneri. Slová „milujem ťa“ počúvam z tvojich úst stále zriedkavejšie a už ma nezvykneš ani prekvapiť náhodným objatím či bozkom ako kedysi.
A ani si nevieš predstaviť, ako mi to všetko chýba.
Viem, že dlhodobý vzťah len málokedy býva taký pekný ako na začiatku, ale prečo by sme sa o to nemohli aspoň pokúsiť? Tento stereotyp ma už naozaj nebaví. Chcem, aby sme sa spolu viac smiali, viac milovali, viac chodili vonku, aby sme zbierali nové zážitky, na ktoré budeme môcť spoločne spomínať.
Chcem toho naozaj tak veľa?
Niekedy, keď vidím iné šťastné páry, tak im trochu závidím. Tak potichu, vo svojom vnútri. Aj ja by som chcela znovu zažiť ten pocit, že ma kedykoľvek prekvapíš, urobíš pre mňa niečo milé, vezmeš ma niekam…
