Vždy som sa modlila za to, aby som našla v živote dobrého chlapa. Aby som sa bláznivo zamilovala tak, ako to býva v tých amerických filmoch. Verila, som, že až ho nájdem, budeme si žiť našu rozprávku. A tak sa aj stalo. No naša rozprávka sa rýchlo premenila v niečo, čo má od šťastného konca ďaleko.
Ružové okuliare mi spadli z očí a život mi ukázal, aké vedia byť vzťahy bolestivé. Aj keď som sa z toho posledného vzťahu ako tak dostala, na mojom srdci ostala jazvička. Práve kvôli nej sa bojím znova zamilovať. Ak by tá jazvička znova praskla, moje srdce by to už nezvládlo.
Ale skúšala som to. Snažila som sa dať šancu niekomu novému, no vždy, keď sa z toho mohlo vykľuť niečo vážnejšie, cúvla som. Neviem to vysvetliť. Zrazu si moja duša spomenula na všetku tú bolesť, ktorú už zažila. Zľakla som sa, pretože sa bojím, že ju zacítim znova.
Ako mám vedieť, že tento mi neublíži? Kto mi povie, že teraz by sa už na mňa mohlo usmiať šťastie? A tak váham, bojím sa, a radšej spravím krok späť. Aj keď by som už rada spravila jeden vpred.
No zlyhala som už veľakrát. Je to ako inštinkt, ktorý nedokážem ovládať. Budujem si s niekým vzťah a zrazu to všetko pokazím. Zničím. Utečiem. Pred spaním rozmýšľam prečo. Prečo sa tak bojím? Čoho sa tak bojím? Že by ma mohol mať niekto rád? Že by nám to mohlo fungovať? Že všetko pokazím ja? Alebo to bude ďalší chlap, ktorý mi znova otvorí tú jazvu?
Viem však, že jedného dňa sa budem musieť prekonať. Jedného dňa si uvedomím, že sa nemôžem trápiť kvôli niečomu, čo som ešte neskúsila. Kvôli môjmu zlomenému srdcu nemôžem od seba odohnať niekoho, kto by si moju lásku zaslúžil. A možno spoznám niekoho, kto všetky moje strachy odoženie a ja budem po dlhom čase cítiť úľavu a pocit bezpečia, ktorý mi tak veľmi chýba. Teším sa na to. Teraz ešte nie, no jedného dňa to príde.
