Celé tie dlhé roky som si okolo seba budovala steny. Okolo môjho srdca, okolo môjho vnútra a aj okolo môjho osobného priestoru. Nepustila som dnu nikoho, o kom som si myslela, že mi ublíži. Avšak, nemusel byť len niekto, kto vyzeral ako typ osoby, ktorá mi ide ublížiť. Stačilo, že mi ten človek bol nesympatický a nemal rovnaké názory ako ja. Okamžite som pred ním zatvorila všetky dvere do môjho sveta.
Preto som nikdy neverila, že by mohol prísť niekto, kto by vydržal. Kto by mal takú trpezlivosť, akú som už dlho nevidela. Kto by naozaj vedel, aká som a neopustil by ma. Kto by mi dal naozaj pocit, že za to stojím.
Lenže on prišiel. Možno skôr, než som si dokázala uvedomiť, no vôbec som netušila, že by to mohol byť on. Bol tak blízko a ako sa hovorí: „pod lampou je najväčšia tma“.
Prišiel a obrátil môj svet hore nohami. Stala som sa vďaka nemu silnejšia a uverila som na lásku. Stačí, že mi dal pocit, že za to stojím. Stačí, že ma ľúbi a neodíde odo mňa (aj keď pozná všetkých mojich démonov).
Zbúrať steny okolo môjho srdca vôbec nebolo ľahké, no jemu sa to podarilo. Doteraz neviem kedy sa to stalo, no viem, že to musel byť práve on. Všetko do seba zapadá lepšie, než som si predstavovala.
Mala som zidealizovanú predstavu o tom, ako bude môj osudový muž vyzerať. Presne do bodky som mala naplánované všetko, čo sa stane a ako to bude prebiehať. No život a láska je to, čo sa deje okolo, zatiaľ čo ja plánujem. Plány nevyšli vôbec a keby že si naplánujem aj záložný plán, nikdy to tak dobre nevyjde. Pretože o tom nie je láska a vzťah. Nie o plánovaní a sľubovaní, no o dobrote v srdci. O láskavosti, ktorú možno nie je vidieť hneď na prvý pohľad, no má ju v sebe veľa ľudí. O odvahe a sile, ktorú má len niekto. O láske pre mňa, ktorú má len on.
