Zaslúžime si byť obdivované neustále, nielen vtedy, keď niečo dosiahneme
Dating
Mám pocit, že ženy majú tendenciu sa podceňovať. Žijú v stereotype, že nie sú a nikdy nebudú príliš dobré na to, aby dokázali veľké veci, aby boli dosť úspešné, aby boli jednoduché tak silné, až by im to každý závidel. Poď sa presvedčiť, že to tak nie je. Stačí si prečítať tento príbeh, vďaka ktorému sa na seba budeš pozerať inak, lepšie.
Bol to len jeden z mojich ďalší pracovných dní redaktorky. Raňajky, kávička, zobrať farbičky na tvár, zakryť nedostatky, potom sa postaviť pred skriňu a zvoliť oblečenie, čo vyzdvihne prednosti. Jednoduchá matematika, ešte vyčistiť zuby, nazuť lodičky a hlavne nezabudnúť kabelku- „ženskú prenosnú „lekárničku“. V tej mojej by ste dnes vyhrabali aj diktafón, fotoaparát, „sedemdecku“ s citrónovou šťavou a notebook. Ono sa to nezdá, ale keď si to tak spočítate, máte z toho parádne závažie, s ktorým vlastne pousilujete celý deň.
O pár minút neskôr som si to už špacírovala po ulici. Zobrala som to skratkou, cez paneláky. Ako tak si idem okolo jedného z nich, vidím ženu, ktorá stojí pri živom plote, tipujem, má niečo cez päťdesiat, drží veľkú pílu a nekompromisne zarovnáva úbohé stromčeky.
Pamätám si, že presne túto pílu mal na chalupe aj môj známy, ku ktorému chodíme v lete pravidelne na grilovačku. Spomínam si, ako sa s ňou pred nami chvastal, že čo to je za mašinu. So slovami, že aký je to ťažký stoj, mi tú mašinu podával do rúk. Veru, je určite ťažšia ako moja kabelka. Preto som bola v miernom šoku, ako si tá pani predo mnou s ladnosťou kosí, bez príznakov akejkoľvek bolesti od preťaženia.
Do kaviarne prídem skôr, objednám si to, čo vždy a čakám. Hoci je ráno, už tu sedí kopec ľudí. Niektorých poznám, sú to pravidelní zákazníci. Napríklad učitelia z vysokej, ktorí to majú len na skok z katedry. Alebo hudobník z Írska, ktorý si Slovensko zamiloval natoľko, že si tu našiel ženu aj pódium, kde chodí pravidelne vystupovať.
Chodí tu aj jedno žieňa, tipujem, že je po vysokej a chce si nájsť prácu. Lepšiu prácu. Každý štvrtok tu s učiteľom angličtiny cibria nadobudnuté znalosti. Vždy si k tomu objedná pol litra piva, chlapec má zasa latte a nežným hláskom vysvetľuje, že to tak nie je správne. Ona len zahromží, odpije si, má sto chutí to zabaliť, no potom si v hlave prehrá, že do tej predošlej roboty nepôjde, a tak teda zatne zuby, nahnevano prečiarkne čo napísala a ide na pokus číslo dva.
Dnes sedí hneď vedľa môjho stolíka, chvíľu ju pozorujem, naozaj je odhodlaná i zúfalá zároveň. No snaží sa, a to sa počíta. V duchu jej zaželám veľa šťastia a veľa trpezlivosti. Kiež by tak dosiahla to, čo chce. Potom by tie pivá naozaj stáli za to.
O dve hodinky neskôr vypínam diktafón, balím foťák a ukladám všetko, čo mám napísané v notebooku. V tom momente sa otvoria dvere a do kaviarne vstupujú dve kamošky, sú ovešané „fitness“ taškami. Určite idú z tréningu, pomyslím si a pozriem sa na nich súcitným pohľadom, tiež chodím cvičiť a viem, že je to občas poriadna makačka.
Jedna z nich, čiernovláska, bude mať krásnu postavu v tvare presýpacích hodín, len ju treba ešte obrúsiť od tuku. Má pred sebou dlhú cestu, pomyslím si trošku skormútene, no ako tak idú okolo mňa, čiernovláska zahlási svojej kamoške: „Počuj, ale dnes som sa fakt prekonala, už som myslela, že to nedám, ale ja fakt potrebujem schudnúť, potrebujem nové telo. Stojí mi to za to. Do fitka ideme aj zajtra!“ A vtedy som pochopila, že je k svojmu cieľu bližšie ako som predpokladala.
Hneď vedľa kaviarne stojí môj obľúbený obchodík so zdravou výživou. Zamierim tam, aby som si dokúpila chýbajúce potraviny. Ako tam tak stojím pri ovsených vločkách bez lepku, zrazu počujem, že sa z ďalšej uličky ozýva ženský hlas: „Ale ja som vám povedala, že my do toho nepôjdeme dokým neuhradíte zálohu.“ Pán na druhej strane telefónu sa jej asi snaží čosi vysvetľovať, no ona mu skočí do reči, „v žiadnom prípade, podmienky nebudeme meniť, pochopte nás, že ideme do veľkého rizika!“ Posledné slovo zvýrazní tak, až rešpekt začínam mať už aj ja.
Zrazu sa vyrúti z uličky, na rukách drží asi štvorročné dievčatko so zlatými kučierkami, ktoré je v rovnakom pozore ako ja. Mama začala pohľadom blúdiť po regály, do toho stále niečo vysvetľovala do telefónu. Potom si ho priložila k hrudi a zanadávala „Sakra, ktoré sú bezlepkové!“ žmúrila očami, asi si zabudla doma okuliare. „Tieto sú super, aj ja ich jedávam.“ Žmurknem na ňu a podám jej môj balík, bol totiž posledný. Kým došla buisness mama k pokladni už bola dohoda uzavretá podľa jej predstáv. Dcéra sa tešila z ovsených vločiek a ja som sa nestíhala čudovať ako to tá žena všetko robí.
Celou cestou domov som rozmýšľala nad všetkým, čo som dnes videla. Každé to jedno nežnejšie stvorenie, čo som stretla, mi ukázalo, že dokáže byť aj poriadne tvrdohlavé, nekompromisné, ctižiadostivé. To sú všetko veľmi silné vlastnosti, ktoré si zaslúžia obdiv. Mám pocit, že ženy majú tendenciu sa podceňovať. Žijú v stereotype, že nie sú a nikdy nebudú príliš dobré na to, aby dokázali veľké veci, aby boli dosť úspešné, aby boli jednoduché tak silné, až by im to každý závidel.
Myslíme si, že tohto všetkého budeme hodné až vtedy, keď dosiahneme niečo veľmi veľké. Budeme riaditeľky s mierami 90-60-90 a budeme mať všetko zariadené. Budeme proste dokonalé. Nie. Zaslúžime sa obdivovať celý čas, nielen vtedy, keď niečo dosiahneme. Stále sme silné, aj vtedy keď bojujeme s našimi zlyhaniami, aj vtedy keď sa snažíme niečo zmeniť alebo niečo v živote nájsť. Naučme sa vidieť aj toto. Neškatuľkujeme svoju silu na slová ako „riaditeľka“, „najštíhlejšia z partie“, „bohatá“.
Naučme sa vidieť našu silu aj vtedy, keď sa nikto nepozerá. Spolupracujme viac s našim srdcom, hlavou a telom. Ženušky, všetky ste skvelé a hodné pochvaly, tak sa tu a teraz pochváľte, aj za ten pokosený živý plot, za úspešne absolvovaný test alebo hocičo iné. Vždy sa nájde dôvod.
