Ak si myslíš, že som ,,zúfalka“, vyvediem ťa z omylu…
Chvíľku som sa zamýšľala nad tým, že ma to mrzí a nechápala dôvod, prečo máš o mne takúto mienku po tých rokoch, ktoré sme v podstate strávili spolu. Nie ako partneri, nie ako kamaráti, ale ako dvaja, ktorí sa majú radi ako ľudia, vážia si jeden druhého, dôverujú si, vzájomne sa rešpektujú, podporujú sa a „čo to si spolu preskákali“.
Takto som vnímala náš „vzťah“ ja. Miestami som dúfala, že sa niečo zmení a že raz ma predsa len budeš ľúbiť a vytvoríme ozajstný pár. No bola to láska? Neviem. Nie som presvedčená o tom, že ťa ľúbim alebo som ťa niekedy ľúbila, no ani to nevylučujem. Mám ťa radšej ako kamaráta, pretože si ním nebol ani pred tým, ako sme sa zamotali, ani potom a už ním ani nemôžeš byť. Vždy si bol niekto viac, no nikdy si mi nedovolil ťa milovať.
Bol si akousi predstavou toho, čo som nikdy nemala. Bol si v určitých veciach taký chlap, akého som si vždy predstavovala mať vedľa seba. Videla som ťa vždy v dobrom svetle, aj keď si vyvádzal či rozprával hlúposti. Vždy som si ťa vážila a pred každým ťa obraňovala, ak čo i len jediné zlé slovko padlo na tvoju osobu. Vždy som ťa mala rada takého, aký si.
Keď si opitý prišiel a povedal si, že ťa niečo bolí, keď si potreboval oporu, či objať, keď si mi tvrdil, nech neodchádzam, lebo ti už nezostane nikto. No na druhý deň si si to nepamätal. Alebo si len nechcel, aby som si to pamätala ja. Keď si mi večer v posteli vyznával lásku a na druhý deň to už neplatilo. Keď si ma v stane chránil pred búrkou, či milo žiarlil, aj keď si nato nikdy nemal dôvod.
Vždy som vedela, že je v tom kúsok pravdy a kúsok klamstva. Zvláštne že? Všetko, čo je medzi nami, je vždy tak ,,napoly“. No nikdy som ti to nezazlievala, pretože viem, že človeku sa miešajú pocity a občas potrebuje nájsť útočisko. Chvíľku mi ale trvalo si ten hokej v sebe upratať.
No vždy, keď si bol smutný, mrzelo ma to a bola som smutná tiež. Keď si bol šťastný, usmievala som sa tiež. Budem, aj keď to bude raz bolieť mňa, pretože si stále neviem predstaviť, že odídeš. No ak sa tak stane a budeš šťastný, na ničom inom už viac nebude záležať.
Vždy ti to budem priať a z diaľky sa pozerať, či je ten úsmev na tvojej tvári skutočný a budem ho mať na tvári spolu s tebou. Napriek tomu, že medzi nami nie je partnerská láska, vášeň však cítim stále. Viem, že si dobrý človek, s dobrým srdcom a zásadami, no si stratený, viac ako ja, aj keď to tak navonok nevyzerá.
Ja sa totiž o svojich pocitoch rozpravám s ľuďmi, na ktorých mi záleží, zaujímajú ma ich pocity a hneď si veci ujasním. Ty to hráš na drsného ,,rockera“, hoci máš svoje tajné zákutia. Si čitateľný, no zároveň úplne tajomný.
No vedz, že ak je zúfale, že ti napíšem ako sa máš mimo toho, keď zrovna spolu netrávime víkend niekde na horách a že ma zaujíma, či ti nie je zle a že mi na tebe záleží. Tak potom „zúfalstvo“ nie je až také hanlivé označenie človeka. Nehanbím sa za to, že som mohla byť k niekomu v živote tak úprimná, tak otvorená a taká „ja“. Nehanbím sa za svoje emócie a pocity.
Nehanbím sa povedať, že žiarlim a že ma ide rozdrapiť, keď ťa vidím baliť inú ženu. Ale viem, že je to život a nič s tým nespravím a ani s tým nič robiť nechcem. A hlavne, nehanbím sa mať niekoho úprimne rada. Len si prestávam byť istá, že si to ty vnímal tak, ako si prezentoval, keď sme boli sami medzi štyrmi stenami a štyrmi očami.
Ale stojím si za tým, že nie som závislá na tebe, nie som závislá na tvojej prítomnosti, nepotrebujem mať nad tebou kontrolu. Stačí mi, že ju mám sama nad sebou, že si vážim samú seba a som hrdá, že som tým, kým som. Tvoja prítomnosť je k tomu iba príjemným bonusom. No ak má byť silená, ak má byť falošná, neúprimná a hraná, tak ju nechcem. Berie mi totiž životnú energiu.
Ak chceš, aby som odišla, jednaj so mnou na rovinu, ako chlap. Ten zásadový chlap, za akého som ťa vždy považovala a akého si ťa idealizujem, aj keď viem, že nie vždy to tak je. A ja odídem, bez váhania odídem. No v tom prípade si ma sám neustále nedrž vo svojom živote, lebo vždy, keď sa rozhodnem odísť, pritiahneš si ma späť.
Ty si myslíš, že budem schopná ležať ti pri nohách a usmievať sa aj v situáciách, kedy mi ubližuješ. Opäť ťa musím vyviezť z omylu. Som schopná sa usmievať, aj keď ma tvoje slová a správanie občas zabolí, ale mlčať je niekedy viac než zlato. Moje mlčanie v týchto chvíľach hovorí za seba, no za mojím úsmevom sa nie vždy skrýva emócia, že ťa nasávam každým kúskom svojho tela a celá sa chviem.
Niekedy znamená zhrozenie a otázku, kam sme sa to dostali, kto si v tom momente a prečo sa takto správaš iba pred obecenstvom. No tvoje správanie a reči o mne tiež vypovedajú len a len o tebe. So mnou nemajú nič spoločné. Ja už svoju hodnotu poznám, a tak mi zostáva sa iba usmiať.
Už ju nepotrebujem dokazovať niekomu inému, ani sa obhajovať, alebo sa cítiť zle na základe kohokoľvek názoru. Ani tvojho. Viem, kto som. Síce ešte úplne presne neviem, kam smerujem, ale postupne na to prichádzam.
A zúfalstvo ? Zúfalé je byť s niekým s kým nie je človek šťastný len preto, že nedokáže byť sám. A to ja nie som. A práve preto roky nedokážem nikoho vnímať ako partnera. Ty si mi to nikdy nedovolil a toho svojho som ešte totiž nespoznala.
No a s hocikým iným…
…by to bolo zúfale.
A tak sa pýtam ja teba. Si ty ten, ktorý sa cíti zúfalo, že stráca čas so ženou, ktorú má rád, no nemiluje? Nechcem od teba odpoveď, odpovedz si sám.
Ďakujem, že si ma v živote toľko naučil o mne samej. Vážim si ťa za to ešte viac. Len ťa prosím, ak máš ku mne aspoň štipku úcty aj ty a záleží ti na tom, akú mienku o tebe mám, skonči s tými rečami, kým sa ešte dá, pretože ako vždy a všetko medzi nami, aj toto už je na hrane. Rada by som si ťa pamätala ako krásnu kapitolu života.
A vlastne vieš čo? Prosiť ťa nebudem, len to nepokaz…
