Keď sme sa rozišli, plakala som niekoľko dní. Plakala som, pretože som vedela, že náš vzťah stál za to, no aj tak sa to pokazilo. Plakala som, pretože mi na tebe záležalo a nečkala som, že sa to stane nám. Prišli sme do bodu, kedy sme boli unavení vysvetľovať tomu druhému čo je zlé a čo sa nám nepáči, pretože sme si navzájom nerozumeli. Boli sme znovu ako dvaja cudzinci.
Myšlienky, ktoré som mala v hlave pár dní po rozchode, boli desivé. Skoro ma zničili a nemohla som ani pomyslieť na to, že budeme bez seba. Tak dlho sme sa spoznávali, tak dlho sme spolu trávili čas a tak dlho nám trvalo, než sme mali lásku, akú sme chceli. Tak dlho to bolo pekné, že som dopadla do krutej reality tvrdšie, než by sa zdalo.
Vedela som, že vo vzťahu sú hádky po čase normálne, aj to, že musia byť… ale nechcela som, aby zmizlo všetko to krásne, čo sme spolu budovali.
Čerstvý rozchod bolí ako rana, ktorá sa nechce zahojiť. Ktorú musíš neustále „provokovať“ a potom ťa bolí ešte viac. Ako horúca voda v sprche, o ktorej nevieš a vojdeš tam.
Možno to bolo tým, že sme o sebe všetko vedeli a stali sme sa nezaujímavými. Možno to bolo tým, že sme sa začali brať ako samozrejmosť. Možno to bolo tým, že to tak jednoducho malo byť. Naša láska sa skončila a kniha, ktorú sme písali spolu, sa zatvorila.
Teraz, keď som tomu nechala čas, cítim, že to tak naozaj malo byť. Prišla som do obdobia, na ktoré som dlho čakala. Veľa sme sa spolu naučili, veľa sme si spolu prežili, veľa sme sa spolu ľúbili. No musíme ísť ďalej a rozdávať lásku iným.
Dúfam, že sa ešte raz uvidíme, no aj tak budeme už len cudzinci, ktorí sa kedysi dávno milovali.
