Túžba. Robí z verných neverných, z mravných nemravných, z dobrých zlých, zo živých mŕtvych. Bez túžby by nebol život a už vôbec nie dôvod.
Poháňa nás vpred, dáva nám silu, odhodlanie, vytrvalosť, a keď sa nás zmocní nezastavíme, dokedy ju nezískame. Zapáli v našom vnútri oheň, ktorý predtým už možno aj vyhasol. Zaháji v nás boj o vec, alebo človeka, po ktorom naše rozbúrené srdce túži. Jej sladká vôňa nám popletie hlavu, prestaneme rozmýšľať, či to, čo robíme nehraničí s niečím nemorálnym, neadekvátnym. Všetku našu pozornosť upriamime, začneme strácať kontrolu nad naším životom, nad sebou samou. Tento druh závislosti nám kradne po nociach spánok, píše nám pravidlá, podľa ktorých sa začneme správať.
Na vlastnej koži som pocítila, aká sladká a zo začiatku nevinná vie byť. Chvíle eufórie, šťastia, po vytriezvení vystrieda trpké sklamanie a vnútorný nepokoj. Túžba ma oslovila jej podmanivým hláskom. Prijala som pozvanie na naše prvé rande. Rozhodla som sa, že jej tak ľahko nepodľahnem, nedovolím, aby jej romantické vyznania prenikli do môjho srdca. No, aká trpká vie byť. Sama som dobre zažila, aká sladká dokáže byť túžba, aj to, aké bolestivé môže byť vytriezvenie z nej.
Naše rande prebehlo hladko, stretli sme sa, rozprávali, padli sme si do oka. Komunikácia s ňou však bola ťažšia. Nie pre mňa, ale pre všetkých navôkol – každý rozumie len tej svojej túžbe, a nemusí chápať tie druhé. Prechádzali sme sa mestom, obloha bola plná hviezd a to príjemné augustové počasie jej dodávalo ešte väčšie čaro. Vtedy mi ani vo sne nenapadlo, ako veľmi ovplyvní moju minulosť a terajšiu prítomnosť. Nechcela som sa s ňou rozlúčiť, vedela som, že stačí málo a zmocní sa ma. Moje predsavzatia, že sa nikdy nechcem nechať ovládať sa začali rozplývať ako schopnosť uvažovať racionálne.
Bola som nesmierne očarená s tým, ako na mňa zapôsobila, čo vo mne dokázala prebudiť. Celá som sa darovala svojej túžbe. Moje myšlienky a život už nebol taký ako predtým. Čas s ňou bol mojim vykúpením a útekom pred všetkými problémami. Obetovala by som pre ňu takmer všetko, bola mojou prioritou. Nikdy som nevedela, ako veľmi dokážem po niečom prahnúť, čo by ma dokázalo v priebehu minúty aj zničiť. Jej prítomnosť ma robila takou silnou. Dodávala mi toľko sebavedomia, no robila ma voči nej ešte slabšou a poddajnejšou.
Dni ubiehali. Listy zo stromov začali opadávať, snehové vločky padať z oblohy. Prišlo prvé sklamanie. Prvý príznak, že je nebezpečná. Moje idylky vystriedali pochybnosti. Moje krehké srdce sa jej stále nechcelo vzdať. Bola som naivná a opäť som sa nechala obalamutiť s jej vrúcnym ospravedlnením a vyznaniami. Nechala som sa nahovoriť na samovražednú misiu. Prišli dni, kedy som rozmýšľala či bolo moje rozhodnutie správne. Začala som sa báť, čo mi všetko môže zobrať. Moje túžobné srdce a emócie však dokázali premôcť môj rozum a všetky podložené argumentácie. Neskôr sa moje obavy stali skutočnosťou.
Aj teraz sa mi píše/hovorí o mojej skúsenosti a o tom, čo som cítila a stále cítim ťažko. Druhé sklamanie bolo strašným úderom, položila ma na kolená. Takmer ma zničila. Je to také ironické.
Dodala mi pocit naplnenia, že všetko to, čo robím, má nejaký zmysel. Toľko odvahy bojovať za to, čo chcem. Na druhej strane mi vzala moju nádej, roztrieštila moje srdce na milióny kúskov a spravila ma chladnejšou. Spomienky na ňu sú však stále živé. Zmenila ma. Mám to, čo som si želala predtým, než som sa s ňou spoznala. Som silnejšia, sebavedomejšia, flegmatickejšia, odolnejšia a viem kontrolovať svoje emócie a skrývať ich.
Nerada spomínam na náš spoločný život, na to všetko. Ale som vďačná za túto životnú skúsenosť. Stále mi však chýba. Chýba mi ako maliarovi jeho múza, ako spisovateľovi trpezlivosť na dopísanie záverečnej kapitoly svojho diela, športovci adrenalín na lepší výkon.
Všetko zlé je vždy na niečo dobré. Človek si to uvedomí o mesiac, polrok, rok, možno o pár rokov. No vždy príde ten okamih, kedy si to uvedomí.
