Pamätáš si na naše prvé spoločné ráno? Na moment, kedy sme sa po prvýkrát prebúdzali v objatí toho druhého, kedy slnko svietilo jasne, aj cez zastreté žalúzie, kedy úsmev pri prebúdzaní ukrýval nevypovedané tajomstvo. Bol to ten moment, kedy som cítila že som dostala druhú šancu na lásku. Cítila som sa milovaná, tebou. Verila som, že sme v sebe našli niečo výnimočné, špeciálne. Niečo, čo v nás väčšina bude chcieť zničiť, ale spoločne to dokážeme stráviť. Žiaril si spokojnosťou, láskou, nehou. Tá zamilovanosť medzi nami by sa dala krájať. Ale nedokázali sme si to priamo povedať. Zato naše oči a činy hovorili jasne.
Ako dni od našej prvej spoločnej noci ubiehali, začala som veriť, že to myslíš úprimne. Začala som premýšľať nad nami, nad tým, aké to bude, keď budeme tvoriť pár. Ale ako to už býva zvykom, v tom najlepšom sa niečo pokazí. A tento príbeh nebol výnimkou.
Neviem či to bolo výhradne nami, alebo niekým iným, alebo len možno náhoda, ale niečo sa začalo kaziť. Už to nefungovalo ako predtým a ani tie tvoje modré oči nemali tú žiaru, čo predtým.
Veci boli komplikované, ľudia zlí, príležitostí byť spolu stále menej a menej. Dokonca aj naše tajomstvo sa stalo verejným, no a to, len kvôli tebe. Ako muž, ktorý je zamilovaný do ženy a chce jej dokázať, že to s ňou myslí úprimne a vážne, dokáže sklamať jej dôveru? Načo jej sľubuje všetky tie veci, prisahá na seba, na to, že mu môže veriť, keď spraví o pár dní úplný opak?
Možno je odpoveď na túto otázku ľahšia ako si myslím, no stále som tú odpoveď nenašla. Nemôžem veriť mužovi, ktorý ma (s)klamal. A klame ma stále. Vymýšľa si, pozerá po iných, aby vo mne vzbudil pocit žiarlivosti. Žena sa potrebuje cítiť chcená, milovaná a ocenená. Nepotrebuje bojovať s inými ženami, a ani o tvoju pozornosť. Tak sa nepýtaj seba ani iných, prečo ti tu šancu nedala. Normálna žena, aj keď zamilovaná, muža opustí, pokiaľ sa pri ňom necíti výnimočná. Pokiaľ vidí, že je klamaná, využívaná a podvádzaná, odíde. Odíde a skúsi sa uzdraviť znova sama. Lebo radšej úprimný nezáujem ako falošná spoločnosť.
Takže drahý muž, do ktorého som sa zamilovala, nehnevaj sa na mňa. Neodišla som od teba preto, že som ťa mala dosť. Alebo, že si robil primálo. Ale preto, že si mi nikdy nedal pocit toho, že som pre teba jediná. Možno si to úprimne myslel, ale tvoje činy hovorili iný príbeh. Raz sa však možno znova nájdeme, a budeme viac pripravení a pre seba visc vhodní. No zatiaľ, ostaneš iba spomienkou na sladké bozky, motýle v bruchu a na pocit, že aj po najťažšom rozchode, príde znova láska.
