Byť milá, starostlivá, empatická. Neodvrávať, radšej nevyjadrovať svoj názor, byť zhovievavá. Vždy pomôcť alebo sa aspoň ponúkať, ako keby si bola nejaký tovar vo výpredaji.
Mohla by som vymenúvať donekonečna, a aj tak by som neprišla po koniec. Každopádne, to všetko a ešte viac, musíme robiť. Prečo? Pretože nám záleží na druhých, chceme pre nich len to najlepšie a naivne veríme, že sa nám naša ochota akýmkoľvek spôsobom vráti. Lenže, čo sa nestane?
Správne, nič!
Namiesto toho, aby si od nich dostala protihodnotu, dostávaš len chuť zavrieť sa do svojej imaginárnej ulity. Alebo rovno na psychiatriu…
Preto ti radím jedno. Buď trošku sebecká. Nestaraj sa viac do života druhých, nezaujímaj sa o to, či vôbec prežijú. Pochop, že sme dospelí ľudia, a akonáhle vykročíme do toho skutočného sveta, už budeme len my. Každý sa bude musieť spoľahnúť iba na seba. Ty nemôžeš neustále niekoho zachraňovať a dávať mu nádej, že pri ňom budeš stáť navždy. Máš svoj vlastný život, ktorý musíš viesť, pretože nik iný to za teba neurobí. Plytvať časom nad ľuďmi, ktorým skrátka často nejde absolútne pomôcť, je zbytočné.
Nehovorím, že sa na všetkých musíš celkom vykašľať. Avšak pozri sa do zrkadla a spýtaj sa samej seba, kedy si naposledy myslela predovšetkým na seba. Nie na to, čo bude s týmto a tamtým.
Každá etapa tvojho života je dôležitá, pretože sa rozhoduje o tvojej budúcnosti. Nemrhaj preto svojimi šancami a schopnosťami, nevkladaj ich naivne do druhých. Nie nadarmo sa hovorí, že každý si je strojcom svojho šťastia. Tak ži a nechaj žiť.
Možno to znie tvrdo, až kruto. Ale raz, keď budeš stáť niekde, kde si vždy chcela byť, pochopíš dôvod, prečo som toto písala. A ja ti želám, aby ten okamih nastal, čo najskôr. Pretože ak si sa dostala s čítaním až sem, potom si to jednoznačne zaslúžiš.
