„Depresia sa k vám zakráda potichu. Na úplnom začiatku máte problémy s maličkosťami, ale obvykle sa ju rozhodnete ignorovať. Je to ako bolesť hlavy. Nahovárate si, že je to dočasné, a že to prejde. Je to len ďalší zlý deň. Ale nie je.
Ste zaseknutý v tomto stavu mysle. Zvyknete nosiť spoločenskú masku a žijete ďalej medzi ostatnými ľuďmi, pretože to musíte robiť. Robia to aj ostatný. Avšak, problém nezmizne. Snažíte sa hrať divadlo každý deň a začína vás to stáť viac a viac. Preto padáte ešte hlbšie a v tú chvíľu sa začnete pomaly sťahovať od priateľov a rodiny, niekedy ich úplne odstrihnete. Spokojnosť je preč. Malé veci, ktoré vám prinášali radosť sú teraz k ničomu. Aj tá najľahšia úloha sa stáva ťažká. Chýba vám motivácia. Takže, prečo by ste sa mali snažiť, keď vás už nič nerobí šťastnými? Kvôli tomu všetkému sa cítite ešte horšie a uviaznete v začarovanom kruhu.
Zrazu si uvedomíte, že žijete v spomalenom filme. Dni sa stavajú nerozpoznateľnými. Iba biely šum, iba ťarcha, plniaca vašu myseľ a šíriaca sa po celom tele. Máte pocit, akoby ste už nikdy nemali byť šťastný. Naďalej sa sťahujete a ničíte vzťahy. Hanbíte sa za všetko, čo ste urobili a za všetko, čo ste neurobili.
Existuje časť vás, ktorá chce dať všetko do poriadku. Náhla pozitívna vlna, kvôli ktorej chcete ísť von a stretávať ľudí, ale… Je to celé veľmi krátkodobé, pretože viete, že to aj tak nebude fungovať. Veci, ktoré robia vašich priateľov nadšenými, vás nechávajú ľahostajnými a uvedomujete si tú obrovskú medzeru, ktorá medzi vami leží. Ďalšie zlyhanie nie je možnosť, takže si nakoniec zvolíte byť sám vo vašej komfortnej zóne, kde nikto nedáva žiadne otázky. Nízka sebaúcta a postrádanie účelu sa stavajú neznesiteľnými. Nakoniec si uvedomujete, že takto to ďalej nemôže pokračovať a môžu sa stať dve veci: Buďto sa rozhodnete vyhľadať nejakú pomoc, alebo sa môžete pokúsiť o samovraždu.“ –Kat Napiorkowska
Toto som síce nenapísala ja, ale vystihuje to presne to, čo som ja dať zo seba von nemohla.
