My ženy sme zvláštne osoby. Dokážeme byť nedostupné, najmilšie na svete a mrchy zároveň. Smejeme sa, keď je nám najhoršie a tvárime sa, že sme v pohode. Svetu klameme do očí, no človeku, ktorého skutočne milujeme, nedokážeme klamať ani minútu. Rozpačitým úsmevom maskujeme našu úzkosť. Na instagrame sme tie najšťastnejšie osoby na svete ale je to tak aj v skutočnosti?
Pozerám sa ti do očí a rozmýšľam, kde je pravda. Ako sme sa dostali do bodu, že si nemáme čo povedať. Respektíve ja ti už nemám čo povedať. Najradšej by som ti povedala ďakujem a podala v našom vzťahu kapituláciu.
Nechcem ráno vstať s pocitom viny, že ťa neviem urobiť dokonale šťastným. Nechcem premýšľať nad tým čo som mohla povedať ale nepovedala. Nastal zlom a ja som si uvedomila, že nepotrebujem zachraňovať vzťah. Prijala som skutočnosť, že my dvaja nebudeme nikdy spolu fungovať ako normálny pár. Pretože my nechceme normálny vzťah.
Nepotrebujeme mať sto spoločných fotiek na sociálnych sieťach, nepotrebujeme si písať zamilované správy, nepotrebujeme byť dokonalým párom. Potrebujeme sa len navzájom milovať. Potrebujeme lásku, ktorá nás spaľujúcim spôsobom ničí, vytvára nezabudnuteľné spomienky a v našich mozgoch vytvára eufóriu šťastia pri pomyslení na toho druhého.
Chceme byť blázni čo sa budú spoločne smiať primitívnym komédiám. Chceme byť tými, čo sa budú na druhý deň po hádke smiať nad malichernosťou, kvôli ktorej sa pohádali. Nemusíte hľadať dokonalosť tam, kde nie je potrebná. Nemusíte mať navarené a poupratované 365 dní v roku a tak to je aj vo vzťahu. Po búrke vždy vyjde slnko, preto láska prosím ťa, nikdy to so mnou nevzdávaj lebo ani ja to nevzdávam s tebou.
