Niekedy mi príde, že sa neoplatí vrážať čas do našich spoločných chvíľ. Si doma tak krátko. A všetok čas sa snažím prispôsobiť, aby si bol spokojný a šťastný, aby som ja bola spokojná, že si šťastný, a je ti dobre. Snažím sa mať upratané skôr, než sa zjavíš vo dverách, navarené skôr ako si stihneš nadiktovať svoje obľúbené jedlo a byť pripravená na všetko, čo ti len budem vidieť na očiach. No niekedy mi to tak nepríde.
Niekedy mám pocit, že ten čas je lepšie vraziť inam.
Venovať sa viac práci, kariére, štúdiu, koníčkom, či priateľom. Jednoducho viac iným veciam, než tebe. Je to zvláštne však? Pri tom všetkom, čím sme si prešli a čo sme zažili. Že sme jednoducho stále spolu a rátame s tým druhým do budúcnosti. Aj cez to všetko ako sa máme radi, príde ten moment.
Keď mám chuť za tebou zavrieť dvere a neotvoriť ich najbližší mesiac. Byť preč vtedy, keď si doma a byť doma, kým si ty preč. Byť bez seba a zároveň sa milovať ešte viac.
Je to všetko zvláštne však? Ako stačí niekedy jedna chvíľka alebo jedna vyslovená myšlienka na to, aby sa odrazu všetko pokazilo. A ja som mala chuť to vzdať a sústrediť sa na to, čo mňa robí mnou. Pretože sa nechcem obzrieť vzad a povedať si, že všetok ten čas a energiu som míňala vlastne úplne zbytočne.
Nechcem byť žena, ktorá musí s niekým bojovať o tvoju priazeň.
Nechcem prosiť a doprosovať sa tvojej pozornosti, ktorá by v niektorých okamihoch mala byť samozrejmosťou… Vieš, keby si sa ma v najbližšej dobe opýtal, tú vetu na ktorú milión žien po celom svete urputne čaká od muža, odpovedala by som, nie. Pretože byť ženou niekoho, pre koho nie som tá jediná. Pre koho nie som tá rodina, ktorá by mala byť na prvom mieste, to pre mňa nie je.
