„Ahoj, ako sa máš?“ spýta sa takmer každý známy, ktorého stretneš po určitom čase.
„Dobre.“ Odpovieme zakaždým s hollywoodskym úsmevom. Ale, aká by bola reálna odpoveď?
„Zle. Večer nemôžem poriadne zaspať, pretože rozmýšľam nad svojím životom. Pretože neustále myslím na to, aké to bývavalo a aké to mohlo byť. A aké to vôbec je a či to všetko má zmysel. Každý večer zaspávam v slzách a ráno sa budím s napuchnutými očami. Napriek tomu sa teraz na teba usmievam a na povrchnú otázku ako sa mám ti odpovedám s úsmevom…“
foto: thoughtcatalog.com
Bola by to zlá odpoveď? Podľa mňa nie… je to odpoveď súca silnej ženy, ktorá sa nebojí priznať si, že sa cíti opustená, smutná a že je v sračkách.
Ženy, tak ako to je? Prečo, hoc sme silné ženy, dopustíme cítiť sa osamelo? Prečo dopustíme, keď nás nik nevidí, aby nás ovládli emócie a všetko čo nás trápi vypustíme von? Je v tom skrytá pravá sila ženy? Keď nás niečo/niekto trápi (spravidla muž!), častokrát si s tým nevieme dať rady.
- krik ani plač nepomáha,
- zbytočná všetka námaha.
Utápame sa v myšlienkach ako niečo zmeniť – na sebe/ na ňom. Prečo nevieme len tak povedať DOSŤ? Nemáme na to odvahu? Nie nie… krásky, toto nie je o odvahe.
Minulý týždeň som čítala taký skvelý popis k jednej fotke. Celkom súvisí s témou:
Zachovaj sa zle k dievčaťu a bude plakať, vypisovať a prosiť. Zachovaj sa zle k žene a mávne rukou, odíde a zakričí: „Ďalší prosím!“
Čo si o tom myslíte? Zo začiatku som s tým naplno súhlasila a chcela sa podľa toho riadiť. Myslela som, že tak budem silná žena! Ale zistila som, že sila ženy nie je v tom, ako nad vecou mávneš rukou a bezstarostne problém zahodíš za hlavu. Sila ženy je v tom, že daný problém chce vyriešiť. SAMA. Žiaľ, je to tak- sama. A keď si to sama v sebe ujasní je z nej silná žena. Všetky sme silné. Aj tie čo plačú do vankúša a dennodenne ukazujú vysmiatu tvár. Tie sú … z nás všetkých najsilnejšie.
