Po prvom prešľape dávam šancu, po druhom odchádzam…
Toto je skutočnosť, ktorú ma naučil život…Naučil ma strašne veľa… Čím som staršia, tým som schopná pochopiť viac ako kedykoľvek predtým.
Môžemsa však poďakovať svojmu „učiteľovi“ za jedno. Naučil ma to najdôležitejšie, kedy je dobré ostať a naopak, kedy odísť… Naučil ma to vďaka mojím chybám alebo lepšie povedané kvôli chybe, ktorú som opakovala nonstop dokola. Dávala som šance. Jednu za druhou. Najskôr prvú, potom druhú, tretiu, štvrtú až to bola xy-ta…
Dávala som veľa a dostávala tak málo. Skláňala som hlavu, keď som ju mala práve naopak zdvihnúť a s hrdosťou odkráčať a odísť. Ach jaj, však si len bola hlúpa. Niekto by to formuloval možno práve takto. Ja to však sformulujem trošku inak.
Nebola som hlúpa, bola som slabá. Bola som slabá postaviť sa sama sebe tvárou v tvár. Bola som slabá pozrieť sa do zrkadla a dívať sa na tú osobu, ktorá by sa z neho uprene dívala priamo na mňa. Možno práve preto som sa doňho radšej nedívala. A robila som inú vec. Snažila som sa do toho zrkadla nepozrieť a nevidieť realitu. Až na jeden osudný deň, deň, ktorý ma zmenil. Deň, kedy som prestala dávať milión šancí tomu istému človeku. Deň, počas ktorého ma sklamal niekto, koho som mala rada. Deň, kedy som si uvedomila, že sa do toho zrkadla konečne pozrieť predsa len musím, pretože ak to neurobím, zožerie ma moja zaslepenosť.
A to som aj spravila… Od toho dňa je zo mňa iný človek…Človek, ktorý je silnejší ako bol ten, ktorý sa tak úpenlivo snažil vyhnúť obyčajnému „zrkadlu“ môjho života… Zdvihla som hlavu, zdvihla som sa zo zeme a spravila som čiaru alebo lepšie povedané bodku. Bodku za tým človekom, akým som bola. Za človekom ktorý bol natoľko zaslepený, že uveril, že i klamstvá sú pravdou… Od tohto dňa som iným človekom…
Človekom, ktorý vie milovať druhého nadovšetko, avšak nie až natoľko, aby si nechal viac ubližovať. Človekom, ktorý prestal dávať druhému viac ako druhú šancu, pretože pochopil, že pokiaľ sa človek nezmení po prvom, nazvime to „prešľape“, nezmení sa nikdy. Vždy bude vedieť povedať prečo nie namiesto toho, aby hľadal dôvody a cesty k tomu, aby mohol povedať, prečo áno. Človekom, ktorý prestal čakať na čas, kedy druhý isté veci pochopí, ale stanovil si čas, kedy by to všetko ten druhý mohol s prihliadnutím na okolnosti pochopiť. A ak nepochopí ani po upozornení, človekom, ktorý sa zoberie a odíde.
Viem… Možno sa to ľahšie hovorí ako realizuje, možno to zabolí, ale pochopí, že je to pre jeho vlastné dobro. Stala som sa človekom, ktorý si uvedomil, keď už prežil to všetko čo prežil a keď už toľkokrát počul od milovaných osôb slová, aby sa choval tak, ako si sám zaslúži a aby sa díval v prvom rade na seba , pretože to je to správne a doteraz to nerobil, že pokiaľ sa nebude dívať na svoje vlastné šťastie sám a bude sa prispôsobovať druhým, nikdy šťastným nebude. Vždy bude len napĺňať túžby ostatných, pritom jeho duša plná túžob bude postupne krehnúť a umierať.
A práve toto si nezaslúži!
Ale…
Zaslúži si byť šťastným!
Od tohto okamihu som prestala dávať šancí milión, ako doposiaľ, ale začala som dávať nanajvýš dve. Tá druhá patrí človeku vtedy, keď nepochopil niečo podstatné na prvýkrát. Ak to nepochopí ani na druhý, ďalej už nepôjdem. Pýtate sa prečo? Pretože si to nezaslúži a keby ma natoľko miloval a toľko mu na mne záležalo, ako to stále tvrdil, pochopil by to i bez nej, nanajvýš po nej.
Možno som silná, možno príliš tvrdá, každý si to môže nazvať akokoľvek chce… Ja tomu dám pomenovanie iné, som človek, ktorý si zaslúži byť šťastný, a pre svoje šťastie sa z neho muselo stať to čím je teraz a musel skončiť s mučením samého seba… Musel skončiť do nemoty odpúšťať a dívať sa nie na to, aby jeho život vyzeral podľa predstáv druhých, ale aby bol podľa predstáv jeho samého…
