Láska býva zvláštna. Nevšedná. Neopakovateľná. A u každého iná.
Existuje množstvo spôsobov ako niekomu povedať – mám ťa rád a záleží mi na tebe. No a každý má ten vlastný. Niekto to hovorí úsmevom, keď sa zjaví v dverách bytu. Niekto iný sa zas snaží vstať skôr ako jeho polovička a prichystať jej raňajky. Nech to je aj o štvrtej ráno. A niekto sa zas potrebuje srdcervúco vyznať na nástenke Facebooku.
Každý to robíme inak, pretože všetci to cítime odlišne. A preto sa môže niekomu zdať niektorý z týchto spôsobov trochu zvláštny alebo možno nedostatočný. Však treba si uvedomiť, že neexistuje žiaden, ktorý by bol ten správny.
Sú proste chvíle, kedy slová nestačia a tiež chvíle, kedy je ich až príliš ťažké vysloviť. A preto má na nich každý svoj vlastný recept.
Niekedy, keď spím, len tak príde k posteli a pohladká ma po vlasoch. Pobozká ma na čelo a znovu odíde. Síce je pravda, že to urobí väčšinou, len keď vyhrá nad Rusmi v hokeji, ale je to celkom zlaté.
Inokedy ma zas prekvapí balíčkom čipsov a veľkou čokoládou.
Vždy príde, keď mu zavolám. Nech je to v pondelok ráno alebo v piatok o polnoci. Hoci väčšinou mešká, no nakoniec vždy príde. A to je pre mňa dôležité.
Povie mi, že som krásna, aj keď vyzerám otrasne. Vždy sa na mňa pozerá rovnako. Takým tým pohľadom, ktorý sa nepozerá na zovňajšok, ale ktorý vníma to všetko ostatné. 
Niekedy namiesto vášnivého bozku nastaví líce a silno ma objíme. Pretože to, čo je medzi nami je viac než len zmyselnosť. Je to túžba po vzájomnej blízkosti a skutočnom nehmotnom význame lásky.
Keď sa pohádame, tak je to on, kto príde a všetko urovnáva. Radšej obetuje svoju hrdosť a nechá ego ostatným než by sa mal hnevať.
Vždy ma zakryje dekou, keď zaspím pri televízii.
Nikdy sa nehnevá, keď ho v noci zobudím a „jemne“ posuniem na jeho časť postele.
Stále mi zavolá a spýta sa ako som došla.
Nikdy nezabudne na žiaden sviatok. Nepatrí síce medzi romantikov, ale vždy si spomenie a to si na ňom vážim.
