Chvíľu to fungovalo. Mám pocit, že možno až príliš perfektne. A hoci si mi miliónkrát tvrdil, že by si to chcel zmeniť, niekam posunúť, vždy som mala tak trochu pocit, že len veľmi ťažko by si bol ochotný kvôli niekomu zmeniť svoj život. Ten život, v ktorom si bol zvyknutý na istý poriadok a žiadne pravidlá, resp. iba na tie pravidlá, ktoré si si určil ty sám. A teda porušiť ich – bola vždy maličkosť. Maličkosť bez následkov.
Ako jedinú si ma však pustil do svojho života. Dal si mi šancu byť jeho súčasťou a vidieť to, ako ti je dobre. Hoci v tomto na oko „skvelom živote“ ti predsa len niečo chýbalo. Niečo, po čom si túžil. Niečo, čo by mu dalo iný rozmer, nový smer… Ale na druhej strane aj niečo, na čo si nebol pripravený…
A preto… A preto ten môj pocit. Jednoducho ti vyhovovalo mať ma na chvíľku pre seba. Užívať si prítomnosť niekoho, na kom ti záleží. Niekoho, koho máš tak trochu viac rád, ako si plánoval… Ale len na chvíľku. A preto vždy, keď som od teba odchádzala, tak si si trochu vydýchol. A vrátil sa na miesto, kde si bol, predtým než som prišla…
Zobraziť celú galériu (3)Ale nevyčítam ti to, pretože keď mám byť úprimná presne tak to vyhovovalo aj mne. Viesť jeden život s tebou a jeden bez teba. Zdalo sa to ideálne. No len do istého momentu…
Však keď som si uvedomila, že už pre mňa nie si len kamarát… Že som smutná v tom „živote bez teba“… Že mi na tebe záleží viac, než mi kedykoľvek predtým na niekom záležalo… Proste, keď som si uvedomila, že ťa ľúbim, tak sa to celé skomplikovalo.
Už to nebolo – JA, TY a MY DVAJA. Zrazu si bol len TY a MY DVAJA. A ja neviem, čo mám s tým robiť. Pretože je náročné tváriť sa, že som nad vecou. Je náročné ti tvrdiť, že je to takto v poriadku… Keď jediné na čo celé dni myslím, je moment, kedy si zase ľahnem vedľa teba a ty ma objímeš. S nepredstieraným záujmom si vypočuješ všetko to, čo sa mi prihodilo. Pobozkáš ma. A povieš, aby som ostala… No, ale ja zase odídem… S vedomím, že nám to obom takto vyhovuje.
Zobraziť celú galériu (3)Napísal si mi: „Chýbaš mi, ani nevieš ako…“ A ja som to fakt nevedela. Veď aj odkiaľ? Podvedome si dával prednosť ostatným predo mnou. Nevedomky. Naivne. Doteraz nikdy som nevidela tak nesebeckého sebca ako si ty. A nemohla som ti nič povedať. Lebo tak znela dohoda. A ja predsa pravidlá neporušujem.
S úsmevom na tvári. A s takým bolestivým pocitom v srdci. V snahe tváriť sa, že je všetko v poriadku. V snahe tomu sama uveriť…Trpela som, keď si bol odo mňa ďaleko. A začala som trpieť aj vtedy, keď si bol blízko…
Tak blízko, a predsa tak ďaleko. Je pre mňa ťažké ťa naďalej milovať…
