Mnohí z nás sa pýtajú či dokonca sa snažia zodpovedať otázku, prečo veľká časť z nás, žien, mužov, dievčat, chlapcov odhadzuje svoju česť, svoju nevinnosť, svoju dušu, svoje ja kamsi do diaľav večnej nevedomosti. Spytujeme sa, ako je možné, že to robíme z vlastnej vôle a dokonca sa tvárime, že nám prehadzovanie sa z jednej mužskej či ženskej postele do druhej spôsobuje radosť či úľavu na duši. Predstierame, že vzťah, ktorý trvá sotva zopár týždňov je najväčším šťastím nášho života. Že je to jediný cieľ, ktorý sme mohli dosiahnuť. Že ten muž, ktorý mnou zametá, ma miluje. Že dievča s tou perfektnou postavou je tvojou vyvolenou. Navždy. Až kým vás smrť nerozdelí.

Všetci si naivne o druhých myslíme, že sú plytkí, nezrelí a zaslepení. Pomyslíme však niekedy, ešte predtým ako si o nich urobíme v hlave nejaký názor, na to, že to čo ukazujú nám, to čo ukazujú svetu je len akousi ilúziou, ktorú ukážu radšej ako svoju dennú realitu?  

Spýtal si sa niekedy ty, človek, tam pri obrazovke, na druhej strane toku informácii sám seba,  čo našu spoločnosť k takémuto správaniu a zmýšľaniu vedie? Spýtal si sa niekedy sám seba, či to robíme len tak z roztopašnosti a ľahkovážnosti? Spýtal si sa, či si nevážime samých seba len tak pre nič za nič? Spýtal si sa niekedy, ty, ktorý súdiš, čo vieš o ich minulosti? O ich terajších životných situáciách? O ich rodinnom zázemí?  O nich samých?

Vedel si, že ten bohatý, z tvojho pohľadu arogantný a nafúkaný chlapec žijúci v luxusnej štvrti, ktorú si mu celé roky závidel, odmalička trpí depresiami? Vedel si, že si od svojich 15-tich rokov každý jeden deň rezal žily, len aby jeho fyzická bolesť prehlušila to, čo sa dialo v jeho vnútri? Tušil si vôbec, že mu mama povedala, aby sa pokojne zabil, ak si myslí, že mu to pomôže? Mal na mále…

A čo  to nechutne drzé dievča, ktoré každý deň vídaš v škole vo vedľajšej lavici? Kedysi dávno si o nej získal dojem, že je len náladovou ľahkou devou… Prišlo by ti však niekedy na um, že tie neznesiteľné zmeny nálad môžu byť spôsobené aj niečím oveľa vážnejším ako len tým, že je žena? Tušil si, že je jej otec násilník a pokúsil sa ju v detstve zabiť? Že neverí ľuďom, lebo nedokáže pomyslieť na to, že by ju niekto nesklamal tak ako on? Že pravdepodobne bude  podvedome vždy hľadať niekoho oveľa staršieho, kto jej bude časťou mužom a časťou otcom, ktorý ju bude ochraňovať tak, ako to mal robiť ten jej biologický?  Že si celý život  myslí, že má psychickú chorobu a bojí sa ísť k lekárovi? Vedel si, že samú seba nenávidí z najhlbších hlbín svojej duše? Nie. Nevedel…

Preto sa  pýtam: „Aký zmysel majú naše predsudky? Aký zmysel majú klebety? Aký zmysel má všetok audiosmog, ktorý vypúšťame z našich úst do sveta? “

Niekedy si ani len poriadne neuvedomíme, že myšlienka, ktorú sme práve vyslovili nahlas by mohla niekomu úplne zničiť budúcnosť. Mohlo by to zničiť jeho samého. Pretože napriek faktu, že vyzerá ako hrdina dnešnej doby, vo svojej podstate môže byť len dieťaťom, ktoré nevie nájsť samo seba a ani rodičia mu v tom nijako nepomáhajú. Kamarátov nemá, pretože ho všetci, tak ako ty, odsúdili. A tak sa uberá jediným smerom, ktorý sa mu naskytuje sám a dobrovoľne. Stráca sa. Hľadá svoj východiskový bod v plytkých vzťahoch, kde by v skutočnosti chcel nájsť oporu. Toho, koho nikdy nemal. Skutočného nefalšovaného milujúceho rodiča, priateľa, partnera.

Všetci sme odlišní. Samozrejme. Máme iné záľuby. Iné vedomosti. Iný názor na hudbu. Na výtvarné umenie. Na kinematografiu. Napriek tomu sme však vo svojej podstate všetci rovnakí. Všetci si zakladáme na vlastnom šťastí. Na psychickej rovnováhe. Na našom vnútornom pokoji. A práve to nás všetkých spája.

A preto ťa, milý čitateľ, vyzývam: „Nesúďme iných. Buďme k sebe úprimní. Buďme k sebe čestní. Buďme vyrovnaní. Buďme sami sebou. Buďme šťastní.“

foto: Guille Faingold

Toto sa oplatí čítať

Viac z kategórie Life