My dvaja budeme vždy vpísaní do histórie, či to už chceme alebo nie. Bol si moja najväčšia skúška, láska, moje najväčšie šťastie. Je to celkom divné tvrdiť, keďže mám priateľa ktorého ľúbim, ale je tomu tak, dlhé roky nášho romániku sú tomu dôkazom. Po určitej dobe sme sa rozhodli (okej, ja som sa rozhodla) prerušiť kontakt, no a potom, po nejakom čase, keď už som bola šťastne zadaná s tým najúžasnejším mužom na svete, sme sa znova zišli.
Rozprávali sa, smiali, hádzali vtipy a blbli, tak ako tomu bolo kedysi dávno.
A ja som pocítila zvláštny pocit. Presne ten,ktorý slovami nevyjadríš, ten ktorý proste cítiš, ale nevieš ho opísať. Možno to bola len nostalgia, kto vie. Možno pocit, že mi to chýba. A možno len, že toto je presne to pravé. . . šialené tvrdiť niečo také. A potom som sa zamyslela, premýšľala som naozaj veľmi dlho, premýšľala som nad tým, prečo znova myslím na teba, prečo zas čakám celý deň na správu od teba hoci môj drahý leží vedľa mňa, prečo sa usmievam na mobil, či žiarim ako slniečko, podľa slov mojich drahých kamarátiek. No a pochopila som to. Opäť si mi začal blázniť hlavu. Tak ako to vieš len ty. Tým spôsobom, ktorý dokonalo hrá v tvoj prospech. Vieš čo spraviť, povedať, aby to vyšlo k tomu, že začnem byť na teba znova naviazaná. Ale prosím ťa, nerob to. Nemotaj mi hlavu, neubližuj už viac môjmu srdcu. Nechcem ťa stratiť, potrebujem ťa mať vo svojom živote, potrebujem vedieť, že si v poriadku, ale už len ako kamaráta. Nič viac. Nerob veci, ktoré už viac neurovnáš, nerozbíjaj vzťah, ktorý sa budoval dlho, neznič vzťah mužovi, ktorý musel prejsť peklom len preto, aby ma získal. A prosím, nevytváraj viac slzy v očiach ženy, ktorá videla aj cez obrovské nedokonalosti a chyby, úžasného človeka, ktorý jej aj tak priniesol len a len bolesť a výčitky. Buď zábavný, milý, dobrý, buď presne taký akého ťa mám rada, len mi viac nemotaj hlavu. Lebo ak by som sa do teba znova zaľúbila, už nikdy by som z toho kolotoču nevyšla. . A najhoršie na tom je, že možno v kútiku duše, si to aj prajem. . .
