Máme ťažké obdobie. Veľmi stresujúce obdobie. Ani jeden na tom nie sme psychicky dobre. Prišli sme do stavu, keď sme jeden druhému všetko len vyčítali. Nechcem takto žiť. Nechcem, aby sme jeden na druhého kričali, keď viem, že bez seba nevieme žiť.
Naše najväčšie poklady – naše deti nás potrebujú. Ony sa na svet nepýtali, ony si nevybrali rodičov. Narodili sa a teraz našou jedinou a najdôležitejšou úlohou je, aby boli šťastné. Nepotrebujú mať kopu drahých hračiek alebo skrine plné oblečenia. Stačí, ak im nebude chýbať láska od nás. Tá im nahradí všetko ostatné. 
Plačem, keď píšem tieto riadky. Moja hlava mi hovorí jedno a srdce zasa niečo iné. Veľa žien by nemalo toľko trpezlivosti s tebou ako ja. Veľa žien by Ťa už dávno poslalo preč a zariadilo by si svoj život podľa seba. Zostávam. Stále verím, že to, aké to bolo predtým sa vráti. Že si zasa budeme robiť srandu zo seba. Že sa budeme zasa dlho objímať a hovoriť si: ,,Milujem Ťa!“ Že pôjdeme aj s deťmi na prechádzku.
Nechcem rozvod, chcem to všetko prekonať. Chcem, aby si vedel, že som tu. Aj keď nie vedľa teba, ale stojím pri tebe. Viem, že tú chorobu porazíme a budeme zasa šťastní. Neopúšťam ťa, aj keď ty si si to myslel. Len si ma k sebe nechcel pustiť. Nechcel si ma počúvať. Nevnímal si, čo bolí mňa.
Dúfam, že to už vieš a nenecháš ma samú na celý svet.
Lebo ja sa Ťa nevzdám!
