Ak sa ti niekedy na ulici zapáčil cudzinec, ktorý ani zdanlivo nevie o tvojej existencii, tak mám pre teba dobrú správu – máš šancu!
Prinajmenšom, ak spadáš do situácie ako táto žena, ktorá sa zamilovala do muža, ktorého stretávala každé ráno pri ceste do práce. Ale ver mi, nebolo to ľahké.
Zoe Folbigg prvýkrát zaznamenala pekného cudzinca v júli 2003, keď ako obvykle čakala na svoj ranný vlak. Nastúpili do toho istého vlaku, ale ani sa na ňu nepozrel – bol príliš zaneprázdnený svojou knihou. Napriek tomu zanechal na Zoe dojem, na ktorý nikdy nezabudla.
“Myslela som si, že je to najkrajší človek, akého som kedy videla,” povedala Zoe. “Bola to pre mňa určite láska na prvý pohľad. Viem, že zniem ako blázon, ale tak som sa aj cítila.”
Ale to, čo naznačovalo, že je to osud bolo, že toho muža stretla aj na druhý deň, až kým sa z toho nezačala stávať každodenná záležitosť. Začala sa obliekať v nádeji, že zachytí jeho pohľad, no nebolo to tak jednoduché.
Každý deň dúfala, že sa na ňu pozrie. Každý deň bol príliš zahľadený do svojej knihy.
Čoskoro jej kolegovia vedeli o “mužovi z vlaku” a pýtali sa jej na neho denne. Povzbudili ju, aby sa s ním porozprávala, ale Zoe sa necítila dostatočne sebavedome. Aspoň zatiaľ nie.
S pomocou svojich spolupracovníkov prišla so “záludným” plánom, aby upútala jeho pozornosť – hodila vlakový lístok pred seba a plánovala začať rozhovor v momente, keď jej ho podá späť. Ale namiesto toho, ako sa od neho očakávalo, sa muž správal, akoby si lístok na jeho nohách ani nevšimol. Nakoniec jej lístok vrátil, ale Zoe už stratila odvahu a len mu poďakovala.
Ale takmer rok po tom, ako ho prvýkrát videla, vedela, že musí niečo urobiť. Takže na jej narodeniny mu napísala list, ktorý si prečítal:
“Dnes mám narodeniny a myslím si, že každý by mal urobiť niečo frivolné a toto je to, čo chcem urobiť. Myslím, že vyzeráš krásne. Ak by si chcel ísť na drink, tu je moja e-mailová adresa. Ak nie, tak ťa nechám na pokoji a prajem ti šťastnú cestu.”
…ale znova bola príliš nervózna, list mu poslala až o 11 dní neskôr
V deň, keď mu list dala, bola celý deň nervózna, až kým nedostala e-mail od muža menom “Mark”:
“Ďakujem, bolo to od teba krásne. Nikdy by som nemal odvahu urobiť niečo také, ale bohužiaľ, mám priateľku a nemyslím si, že by sa jej páčilo, keby sme išli na drink. Všetko najlepšie k narodeninám. Dúfam, že budeš mať pekný deň.”
Tak sa Zoe musela pohnúť ďalej – aspoň sa o to pokúsila. Stretávala aj iných mužov, ale jediný na koho dokázala myslieť, bol muž z vlaku.
V januári 2005 sa však veci zmenili. Osem mesiacov po tom, čo odovzdala list Markovi, od neho dostala e-mail, v ktorom jej napísal, že je už niekoľko mesiacov sám a chcel sa s ňou spojiť.
“Bol to ten najlepší e-mail, aký som v živote dostala,” povedala Zoe. “Kričala som a všetci moji kamaráti boli tak nadšení.”
A to rande dopadlo lepšie ako očakávala – vôbec to nebolo nepríjemné a okamžite si sadli. O tri mesiace neskôr spolu začali bývať. O tri roky neskôr ju Mark požiadal o ruku vo vlaku na výlete v Austrálii.
Neskôr sa zobrali a majú spolu dvoch synov. Zoe sa rozhodla využiť ich vzťah ako inšpiráciu pre svoju prvú knihu: The Note. Je to o – ako sa dalo očakávať – žene, ktorá sa zamiluje do muža, ktorého stretáva na dennom poriadku, ale bojí sa mu prihovoriť, až kým mu nedá ručne písaný list.
Takto to dopadlo – niekedy sa to, čo tajne cítiš môže stať niečím viac. Len s tým musíš niečo urobiť.
zdroj: thesun.co.uk
