Sú dni, kedy rozmýšľam až príliš veľa. Moja myseľ je zaneprázdnená práve vtedy, kedy som sama … rozmýšľam nad tým, že mi chýbaš.
Žiaden z mojich vzťahov zatiaľ nebol taký intenzívny ako ten s tebou. Prežili sme spolu veľa dní, boli tu úsmevy, ale aj hádky. Radosť, ale aj plač. Videl si ma, hádam, vo všetkých možných situáciách.
No to všetko je preč a jediné, čo mi zostalo sú spomienky. Toto robím, keď mi chýbaš:
Ako prvé a najčastejšie myslím na to, ako si mi vstúpil do života. Prehrávam si ten okamih stále dookola v mojej hlave. Myslím na naše prvé bozky, na objatia, kedy si ma chytil a ja som sa cítila bezpečne. Nakoniec sa vždy pri týchto spomienkach prichytím ako sa usmievam.
Po druhé si vždy spomeniem na momenty, kedy si ma objavil na sociálnych sieťach. Na instagrame si zbadal všetky tie fotky, na facebooku si mi vždy posielal vtipné správy. Na tieto okamžiky nezabudnem.
Ako tretiu vec si vždy rada vypočujem naše hlasové správy. Som rada, že sú uložené, pretože tvoj hlas mi znie aj po dlhom čase ako upokojujúci. Možno už spolu nemáme nič spoločné, ale pri hlasových správach sa cítim, ako by si bol pri mne.
Keď už vyčerpám všetky spomienky na teba, zvolím možnosť plakať do vankúša. Spomínam na všetky noci, ktoré sme tu spali. Len tak, pokojne, v objatí, bez milovania, len ty a ja.
A akonáhle sa upokojím, cítim sa trochu lepšie. Zdvihnem sa z postele a idem von s priateľmi. Snažím sa smiať nahlas, znieť spontánne a moju myseľ sa snažím zaneprázdniť, aby som myslela na niečo iné.
Keď prídu ku mne ľudia a pýtajú sa ma kde si, odpovedám, že preč. Na ich tvárach je tiež vidieť smútok.
No ja sa usmievam a hovorím, že to stálo za to. Stálo za to spoznať ťa.
A milovať ťa. Aj keď nie navždy.
Zdroj: /thoughtcatalog.com/
