Drahý muž, pochop, že ma tieto pubertálne hry už nebavia. Že nepotrebujem zbytočne veci a vzťahy dramatizovať, doťahovať sa a riešiť hlúposti.
Viem, čo chcem. Viem, čo mi za to stojí a čo nie, hoci mnohokrát obetujem priveľa času a energie do situácií a ľudí, ktorí za to nestoja. Ale snažím sa aj cez to zlé veriť v dobro a v lásku.
Ty si ma ale celú pobláznil tak, že sa už v tom všetkom strácam. Niekedy neviem rozoznať čo je málo, čo je veľa, čo je správne, a čo nie. A venujem svoje srdce a čas zbytočným veciam a ľuďom.
Ty spôsobuješ mojej mysli chaos.
Nedokážem sa v tebe vyznať – v tom, čo chceš, čo nechceš, v tom, ako to s nami vidíš. Správaš sa divne. Raz by si mi zniesol modré z neba, inokedy sa neozveš aj niekoľko dní. Raz si chladný a odmeraný, a inokedy ma od toľkej lásky ideš zožrať. A tá tvoja nerozhodnosť ma ubíja. Ten pocit, že neviem na čom som. Strach, že jedného dňa tu už pre mňa nebudeš.
Preto ťa prosím, odíď z môjho života úplne, alebo tu zostaň na sto percent a buď tu pre mňa v dobrom aj v zlom. Nech už sa rozhodneš akokoľvek, budem šťastná. Lebo o tom či šťastná budem, rozhodujem iba ja sama. A hoci ak odídeš, budeš mi chýbať, ale nedovolím aby sa mi pre teba zrútil celý svet.
Postupom času sa bez teba naučím žiť, pretože keby si do môjho života skutočne patril, neodišiel by si. Nikoho nemôžeme prinútiť zostať, ani ja teba. Ale dávam ti na výber posledný krát. Buď ostaneš, alebo odídeš. Lebo ver, že ja ti tie dvere do môjho života zabuchnem.
Hoci mi to zlomí srdce, ale aspoň mi to otvorí oči. A oslobodí to moju myseľ a srdce, a znova sa naučím investovať čas do podstatnejších vecí ako do nefungujúcich vzťahov.
