Zlomené srdce som mala viac, než koľkokrát som na vlastné oči videla padať hviezdu. Pretrhli sa mi krídla a v tom momente som prestala lietať po svete ako bezstarostné klbko plné šťastia a radosti. Zabudla som, ako sa to robí. Prišlo to dosť nečakane, ale rozvrátilo mi to život už navždy.
Zmenilo to moje vnímanie sveta i moju osobnosť.
V mojom najlepšom kamarátovi umrela všetka radosť a zlomilo mi to srdce. Videla som krutosť a nevýslovnú zlosť u malých detí, ktoré týrali mačku a zlomilo mi to srdce. Na dlho ma opustila moja životná láska a zlomilo mi to srdce. Nebo vtedy ošedlo a slnko zapadalo o niečo pomalšie. Potom sa všetko spolu s ním sfarbilo dočervena.
Moje srdce krvácalo a dôvera v ľudí sa vyparila do neznáma.
Bolo ťažké neobzerať sa späť. Keď som videla padať hviezdu, zabudla som si čokoľvek priať. Moja duša vyprahla a zlomené srdce do nej zasialo prázdno. Každý deň mi začalo byť nevýslovne smutno. Smutno za šťastím a stratenou láskou. Šťastie sa stalo zo dňa na deň nedostatkovým tovarom.
Každý, kto mal zlomené srdce pozná, že v danej chvíli poriadne ani nevie, čo to šťastie vôbec je. Skrýva sa za čaro blahobytu alebo za drahé veci? Zmizlo v atmosfére chaosu alebo sa len vyparilo do nekonečnej temnoty plnej závisti a zloby? Je ťažké nezabudnúť niekoho nezištne milovať vo svete, v ktorom pomaly, ale isto, zmizlo šťastie. Také to naozajstné šťastie, ktoré človeka zaplaví až do morku kostí a na ktoré bude spomínať ešte dlho po tom, čo odznie.
Zlomené srdce vo mne prebudilo chuť po popole. Zabudla som snívať s otvorenými očami, ochutnávať variabilnosť a nekonečnosť snov. Polovica môjho ja ostala uväznená v imaginárnom priestore, ktorý predstavoval môj mikrosvet naplnený láskou. V takom svete nie je priestor pre zlobu či hnev. Taký svet je dokonalý vo svojej nedokonalosti.
Zlomené srdce ma naučilo mnoho – ako sa nezblázniť, ako čeliť krutej realite sama, ako byť odvážna každý deň. Pokračovať v živote, síce pomalším tempom, ale miestami silnejšie než kedykoľvek predtým.
