Ako som mohla byť tak naivná a zaslepená.
Ako som mohla tak dlhý čas prehliadať to, že to celé nemyslíš vážne, že ti na tom nikdy nebude záležať, a že to všetko bola iba moja dokonalá ilúzia, ktorá s realitou nemala spoločné absolútne nič. Ako som mohla prehliadať to, že keď si ty potreboval moju pomoc, vždy som tu pre teba bola, zatiaľ čo keď som tú pomoc od teba potrebovala ja, ty si si nebol schopný náš chat ani len otvoriť, aj keď si bol na mobile.
Vždy a za každých okolností som ťa vypočula a odpísala ti aj na tie nezmyselné správy, ktoré si mi písal, keď si prišiel domov doriadený po chľastačke. Škoda, že si sa mi len prvý ozval a spomenul si na mňa iba vtedy.
To, čo mi ale skutočne a doslova napísané otvorilo oči, bolo v obyčajný upršaný deň, keď som ťa náhodou stretla v Mirage a rozbehla sa za tebou. Mala som ťažké obdobie a z časti to súviselo aj s tebou. Chcela som ťa aspoň objať, opýtať sa ako sa máš a požiadať ťa o stretnutie. Skúsiť sa s tebou o všetkom porozprávať a dostať odpovede aspoň na pár z mojich otázok. Vyrozprávať sa ti a povedať ti čo ma tak veľmi celých tých päť rokov ťaží. Počuť konečne pravdu od teba a z tvojich úst.
Hneď ako som k tebe dobehla, buchla som do teba a otočil si sa. Keď si ma zbadal usmial si sa tým spomínaným povestným úsmevom a objal ma. Pýtal si sa ako sa mám a čo mám nové, dobre si zahováral, … No ja som išla rovno k veci a spýtala sa ťa na stretnutie. A vtedy to prišlo. Ten zlom. Okamih, kedy som si konečne plne uvedomila, že pre teba neznamenám absolútne nič, že tebe na mne nebude nikdy záležať.
A to mi na to stačil jeden jediný pohľad.
Ten tvoj, ktorý mi zrazu dal zo všetkých odpovedí, tie najdôležitejšie. Bol to pocit, na ktorý nikdy nezabudnem. Zažila som ho iba raz, no dúfam, že druhýkrát s ním skúsenosť už mať nebudem.
Celú ma zaplavil pocit bezmocnosti, smútku a z časti aj hnevu. Pretože ten tvoj pohľad mi akoby povedal, že ťa moje problémy absolútne nezaujímajú rovnako, ako ani celá moja osoba. Že som ti maximálne ukradnutá, a že so mnou nemáš ani len najmenší záujem čokoľvek riešiť.
A vlastne som už po tom všetkom aj rada, že si ma odmietol, a že aj keď si povedal, že sa mi ohľadom toho stretnutia ozveš, neozval si sa. Pretože vďaka tomu som si uvedomila, že som svoju dôstojnosť, sebaúctu a dôveru už dávno stratila.
Aj keď sa mi pravidelne ozývaš na moje narodeniny či na nejaké sviatky, nechcem ani to.
Tak veľa si mi celý ten čas bral, že mi vadí sa na teba po tých piatich rokoch pozrieť a aj ti odpísať. Teraz, na samom konci, mi vadíš tak veľmi, ako mi na začiatku tohto celého začalo na tebe záležať. Viem, že ľuďom by sa malo odpúšťať, ale ja ti odpustiť už neviem. Ani kvôli sebe. Nechcem ťa už vo svojom živote, pretože by si ma opäť iba brzdil rovnako, ako celých tých 5 rokov. Tak už, prosím, zabudni aj ty. Nesnaž sa byť slušný.
