Už dlhší čas registrujem takpovediac ,,body goals“ trend. Úprimne, číha na mňa na každom rohu, či už v babských magazínoch alebo na internete, na rôznych populárnych sociálnych sieťach; instagrame, facebooku, tumblr a na mnoho ďalších stránkach.
Všimla som si, že ideálna postava dnes znamená mať veľkú škáru medzi stehnami, viditeľné kľúčne i bedrové kosti, úzky pás a boky, najlepšie 90-60-90.
Nebudem klamať, ako mnoho iných mladých dievčat aj ja som tento trend kedysi ostro sledovala, milovala a kvitovala až som mu neskôr aj podľahla.
Všetko sa začalo niekde v puberte, začala som si viac všímať svoje telo, začala som chápať, prečo nám rodičia v detstve častokrát zakazovali nadmernú konzumáciu čipsov a čokolády. Kedže som vždy bola dievčenský typ dievčaťa, milovala som sa pekne obliekať, zbierať rôzne trblietavé prvky, upravovať si vlasy a cítiť sa ako taká princezná z časopisov, na ktorých som neskôr začala byť doslova závislá a kupovať si ich na kvantá. Vždy sa mi páčilo listovanie nového časopisu a prezeranie si krásnych bezchybných dievčat, chcela som byť ako ony.
A tak som jedného dňa začala s racionálnou stravou a pravidelným navštevovaním fitness centra. Môj jedálniček na pokrytie celého dňa obsahoval tri jedlá a dva snacky. Bolo to skvelé, výsledky som badala a cvičenie ma začalo veľmi baviť. No spokojná som rozhodne nebola, podľa svojho názoru som stále nevyzerala ako dievča z titulky ELLE či Vogue. Stále som od seba vyžadovala viac. So sebakritikou tak stále pribúdalo viac a viac neistôt, večné prezeranie sa v zrkadle a podobne.
Kedže som veľmi túžila zodpovedať dnešnému ideálu krásy, začala som cvičiť pod dohľadom majsterky sveta vo fitness, ktorá bola prekvapená, že chcem byť ešte chudšia než som. Moje návštevy fitka začali byť dlhšie a fyzicky náročnejšie, no každým tréningom som bola lepšia. V tom čase som však tento fakt nevnímala. Vnímala som len ilúziu v časopisoch a nie svoje vlastné pokroky. Nevedela som sa pochváliť.
Moja strava začala byť čoraz menej výživná. Jedávala som bielkovinovú stravu trikrát do dňa, no svoj prísun som znížila na dve malé porcie denne. Vyzeralo to nejako takto:
raňajky: malý nízkotučný jogurt, večera: tuniakový šalát a samozrejme tréning alebo hodinový beh nesmel chýbať. Začala som rapídne chudnúť, vážiť sa častejšie než som zvykla a zapisovať si počet prijatých kalórii. Bola som z toho celého úplne mimo. Bola som odtrhnutá od reality. Obliekala som sa zvyčajne do zahaľujúcich šiat. Túžba po dokonalosti zabila môj smiech, radosť zo života a v neposlednom rade zabila moje sebavedomie.
Až prišiel deň, kedy mi to moje telo spočítalo, bola som v rozpore sama so sebou. Môj mozog si povedal, že sa jednoducho chce najesť. Prišlo obdobie prejedania sa. Začala som jesť všetko, čo som si odopierala, no najmä mnoho sladkostí a samozrejme rapídne priberanie sa začalo. Zo dňa na deň sa ručička na váhe posúvala.
Prišiel tzv. jojo efekt. Bolo to najhoršie obdobie môjho života. Možno sa zdá že zveličujem, no pre mňa to bola jedna veľká nočná mora, z ktorej sa nedalo zobudiť. Vyzerala som ako človek, ktorý si nikdy neprešiel takouto cestou, ako človek ktorý nikdy necvičil. Ľudia ma začali posudzovať, dokonca aj tí, ktorí ani len netušili, čo sa skrýva za tými kilogramami navyše.
No prestala som sa ľutovať a plakať. Vrátila som sa späť na svoju trať, ale nie kvôli magazínom a trendom, ale preto, že cvičenie sa stalo mojou súčasťou. Milujem sa hýbať a počúvať svoje telo. Zistila som, že fitness nie je len zastávkou, je to životný štýl. Ja som sa našla a viem, že chcem byť silnou ženou, zvnútra i zvonku.
A týmto, milé dievčatá, vám chcem odkázať, nenechajte sa poblázniť trendmi rovnako ako ja. Nikdy si nenechajte vziať svoje sebavedomie. Vždy počúvajte svoje telo. Majte sa rady také, aké ste a budte so sebou vždy spokojné. Všetky sme niečím iným výnimočné. Každej z vás prajem, aby našla svoj smer a uberala sa tým, čo naozaj miluje.
Vaša Vanessa
