Už ma to viac nebaví. Tá pretvárka. Hrať dookola stále to isté predstavenie, ktoré by bolo vhodné ísť hrať rovno na Broadway.
Vždy som patrila medzi spoločenských ľudí, mala kopu priateľov, ktorých počet sa rokmi postupne navyšoval. Avšak existuje v súčasnej dobe niečo ako pravý priateľ? Niekto, koho za chrbtom neohovárame, niekto, kto nám to ohováranie neopláca naspäť?
Je smutné, že dnešnú dobu si ohováranie začalo podmaňovať. Cítim na sebe, ako mnou samotnou lomcuje. Na jednej strane sa stretávam s kamarátkami, píšem si s nimi v skupinovom chate a potom príde okamih, kedy si popri tom píšem s jednou či dvoma osobitne a slová sa zbiehajú jedna proti druhej.
Nie, nie je to normálne. V skutočnosti ma to irituje. Ale mám pocit, že to nemožno zastaviť. Tento otravný kolobeh, ktorý ničí moju osobnosť, moje priateľstvá, a to v podstate celý život.
Prečo to tak je?
Prečo ľudia nemôžu byť asertívnejší? Chápavejší? Empatickejší? Ľudskejší? Citlivejší? Prečo ľudia nedokážu prekonať rozdiely medzi jednotlivými charaktermi? Prečo sa musíme nechávať pohlcovať zlými vlastnosťami?
Nechcem taktto žiť. Nechcem sa navonok tváriť, že je to v pohode a za chrbtom pekne jedného po druhom ohovárať. A možno byť aj témou ohovárania pri druhých. Chcem mať skutočné priateľstvá založené na skutočných citoch, ktoré nie sú týmto potláčané. Chcem žiť bez hádok, pretože ma unavujú, vyčerpávajú.
Sú teda všetky priateľstvá a vzťahy iba pretvárkami? Je to tak, že každý človek niekoho za chrbtom ohovára? Je vôbec nejaký prejavovaný cit skutočným, alebo je to všetko iba hra?
Úprimne? Som z toho zmätená. Najradšej by som vylúštila tú záhadu, či mám veriť ľuďom alebo nie. Či mám veriť ich pocitom. Či mám veriť tomu, že niečo ako priateľstvo a láska môže byť v tomto svete plnom nákazy ešte skutočné.
Problém tkvie v tom, že nie som žiaden detektív ani nič podobné. A tak to ostáva len na čase, ktorý ukáže, ako to všetko je.
