Zobudím sa uprostred noci. Načúvam všetkým zvukom v nádeji, že ten jeden bude patriť tebe. Otvoríš dvere a ľahneš si ku mne, pritúlime sa k sebe a zaspíme. Dáme si bozk na dobrú noc a krásne sny. Lenže ty neprichádzaš. Ten zvuk patrí iným osobám prichádzajúcim k svojim rodinám.

Strhávam sa uprostred noci často, keď nie si doma. Čakám ťa v nádeji, že prídeš naozaj vtedy, kedy mi sľúbiš. Nazdávam sa, že nebudeš prichádzať opitý z mesta a bude sa dať s tebou prehodiť čo i len slovko. Nazdávam sa, že nebudeš pobehovať s kamarátmi po meste a navštevovať všetky možné bary, brať telefónne čísla, jedno po druhom. Len tak, pre istotu…

Vieš ako ma to vždy všetko raní. Tie príchody a odchody, ktoré sú niekedy tak neurčité. Čakám na teba niekedy celé hodiny, kým sa objavíš a môžem ťa na privítanie objať. Ty však nejdeš, neprichádzaš. A ja niekedy neviem, čo si mám myslieť. Môžem si byť istá, že mi nekrivdíš? Že nerobíš za mojím chrbtom veci, o ktorých viete len vy? Je toho niekedy toľko, až sa z toho môžem zblázniť. Blúdim po nociach mysľou rôznymi svetmi. V nich vidím rôzne veci a udalosti, ktoré nie sú príjemné. Niekedy už ani neviem, čo s tým. Asi mi jednoducho na tebe záleží viac, ako si myslím. 

Neznášam, keď sa ti musím prispôsobovať. Nemám rada naše plány, ktoré sa menia rýchlosťou vetra, pretože musíš znova odísť. Odchádzaš a prichádzaš a ja som neustále tu, čakajúc či to všetko má zmysel, či to je to, čo chcem a som schopná tolerovať. Dúfam, že si len tie veci, ktoré robím vážiš a ostáva mi len dúfať, že mi to niekedy zmysel dá. Že si niekedy v budúcnosti poviem, že to za to čakanie stálo a oplatilo sa.

Komentáre