Hľadáme lásku.
Vchádzame do vzťahov.
Odchádzame niekedy s bolesťou a slzami v očiach.
Čo v nás ostáva?
Sú to len lásky, po ktorých máme ťažké srdce a bojíme sa na ne spomínať? Bojíme sa otvorenia starých rán?
Vždy si budem pamätať tie chvíle, keď sme ležali vedľa seba, pozerali na farbiacu sa oblohu, ktorá nás vždy tak fascinovala. Obloha. Príroda. Jeseň. Farby. Padajúce lístie. Obaja sme obdivovali. To nás na oboch zaujalo najviac.
Nie si tuctový chlapec, ktorý prvé, čo si na babe všimne je značka topánok.
Si chlapec, ktorému chcem otvoriť svoje srdce a cítiť sa nahá. Nahá duša bez tajomstiev. Bez výčitiek. Len s odhodlaním prekonávať všetko zlé, čo nás na našej ceste stretne.
Možno naša cesta neskončí šťastne. Možno áno. Ktovie.
Možno mi ublížiš. Možno ťa budem nenávidieť. A možno ťa budem nekonečne milovať. Možno sa staneš jednou z mojich mladých lások. Možno zostarneme spolu ruka v ruke.
Nemusím si byť istá naším budúcim „MY“ aby som ťa ľúbila. Milujem naše MY tu a teraz. Píšeš mi spomienky. Píšeme jeden príbeh. Možno to bude rozprávka, možno tragédia.
Akokoľvek to skončí viem, že vo mne ostane to krásne, na čo budem alebo budeme s radosťou spomínať. Na chvíle kedy sme sa smiali pri sviečkach a pohári vína. Na hodinové telefonáty. Na teba. Tvoje JA.
No teraz žijem pre okamih prítomnosti. Užívam si naše MY, užívam si ho teraz. Nech to dopadne ako chce.
