Naša generácia je takzvaná „splachovacia“. To znamená, že je takmer jedno čo sa stane, dokáže to spláchnuť. Prijať, pozbierať sa a posunúť ďalej. Bez toho, aby sa pritom zamočila. Vo veľa smeroch je táto vlastnosť výborná, no ak príde na lásku, tak skvelé to už nie je.
Odjakživa sa vraví, že v mori je veľa rýb. No more pre nás nikdy nebolo tak blízko. Máme xy možností, vďaka ktorým dokážeme spoznať niekoho nového každý deň. Rozídeme sa a už už hľadáme náplasť, náhradu za to, čo sme stratili. Instagram, snapchat, tinder a ďalšie iné nám na zlatom podnose prinášajú širokú škálu neobyčajných ľudí. Stačí si len vybrať a kolotoč môže začať.
Najprv všeobecné správičky, ku ktorým sa postupne pridávajú selfie. Sledovanie príbehov a nejaké tie like-y na fotky. Správy na dobré ráno, či dobrú noc,ktoré v nás vzbudzujú pocit intímnosti. Emócie, ktoré dokážeme dokonalo vyjadriť pomocou širokej škály emoji. Nevadí, že v skutočnosti možno nič necítime. Nevadí, že sme sa videli raz v živote, možno aj nikdy. Hlavne, že máme niekoho, ktorý nám vyplní hluché miesto v našom živote, keď čakáme na električku zo školy smerom domov.
A tak znižujeme svoje nároky, skúšame byť s ľuďmi, s ktorými vieme, že to asi aj tak nemá žiaden význam. Však prečo sa trošku nepobaviť keď vieme, že ak nám to nevyjde, stále máme množstvo ďalších možností.
A ak už aj stretneme niekoho, pre koho sa oplatí odhodiť náš panický strach, zo slova „Záväzok“, nevieme ako sa vo vzťahu správať. Teraz, keď je to už oficiálne, tak sa žiada oznámiť to „verejnosti“, vhodné je pridať pár roztomilých fotiek #cute #couplegoals #lovelovelove. Nevadí, že tento novopečený vzťah ste budovali možno mesiac. Nevadí, že sa vlastne vôbec nepoznáte. Načo aj, keď jedným očkom stále pokukujete po ďalších možnostiach.
Ach jaj. Stratili sme trpezlivosť. Za romantiku považujeme to, keď niekto dokáže na minútu odložiť telefón preto, aby sa nám pozrel do očí. Sme šťastní z toho, ak nám dokáže normálne odpisovať na správy. Ďakujeme Bohu za každý jeho like, to predsa musí znamenať, že sa mu páčime. Už si ani netrúfame žiadať, aby nám povedal, ako sa krásne usmievame. To, že nás nedrží na ulici za ruku považujeme za normálne. Sme sebestačné, a tak nepotrebujeme, aby za nami hneď priletel, keď máme strašný deň. Radšej mu o tom ani nepovieme, aby sme nenarušili idylku dokonalého a šťastného páru. Presne takého, akých denne vidíme tisíce na sociálnych sieťach.
Keď to dokážu oni, musíme predsa aj my. A keď sa naša realita príliš vzďaľuje tej ideálnej, rozchádzame sa a hľadáme ďalej. Neopravujeme, neodpúšťame, nechceme sa meniť. Nové je vždy lepšie. Aj keď nie tak úplne…
