Snažím sa kráčať ďalej po ceste života. Po tej ceste, ktorou sme vždy zvykli kráčať spolu. Po tej, ktorá nás mala spoločne sprevádzať ďalej. Bol si tu. No netušila som, že iba na určitú dobu. Vďaka tebe som verila na malé „navždy“. Spomínam si na pohľad, ktorý hovoril si jediná. Na oči, ktoré žiarili viac ako všetky hviezdy na nebi. Na dotyk, ktorý vo mne vyvolával neopísateľné pocity. Stojím tu a čakám.
Ale teba niet. Nevrátiš sa. Nikdy sa už nevrátiš. Ostanem tu ešte chvíľu, len na moment, kým si v hlave premietnem všetky tie neopakovateľné momenty. Kým si premietnem nás. To ako sme žili, ako sme milovali, ako sme do toho dávali všetko, ale aj to bolo málo a nestačilo to. Nikdy nebudeme tými, ktorí by sa mali hanbiť zato, že to vzdali, pretože najprv sme do toho vložili všetko. Obetovali sa a zapreli. Ale nakoniec sme aj tak zistili, že nám to nie je súdené.
Tak idem spomínať naďalej na pery, ktoré mi venovali najsladšie bozky, na ústa, ktoré mi venovali najúprimnejšie slová. Na ruky, ktoré mi dávali pocit istoty, na náruč, v ktorej som našla bezpečný prístav. Bolo to miesto, kde som sa cítila najlepšie. Popravde, aj teraz by som sa tak cítila. Len už ho tu niet. Nemôžem sľúbiť, že sa na toto miesto nevrátim, že už nebudem na teba myslieť a spomínať na teba. Klamala by som. Stále ťa tu budem mať. Bol si moja radosť. Moje šťastie, moja láska.
Ale bol to posledný moment, v ktorom som si premietla všetko dobré. Už sa k tomu nevrátim, už tomu znova nepodľahnem. Budem si ťa pamätať ako dôkaz toho, že láska existuje. Že je to nádherná vec, a že sa oplatí pre ňu obetovať všetko na svete. A teraz vykročím ďalej. Sama a bez teba. Aj keď to bola naša cesta, kráčam po nej sama. Ale to nevadí, lebo už stojím na nohách, schopná kráčať ďalej. A ty, budeš iba spomienka. Zapamätám si ťa tak, že odteraz každý príbeh o láske, už nebude dostačujúci, lebo len ty budeš tým najlepším. Zapamätám si ťa ako muža, ktorý mi dal všetko, ktorý si zaslúžil všetko. A teraz idem. Sama, ale pripravená to zvládnuť.
