Inšpirované podľa skutočnej udalosti.
Nahnevaným krokom som utekala jednou z dobre známych ulíc chladu a tmy. Vo vzduchu bolo miestami cítiť preplnené odpadkové koše, či nepríjemný zápach alkoholu a cigariet, na ktorý som si však v dôsledku každodenného kontaktu celkom zvykla. Na prvý pohľad sa zdalo, že sa nič nezmenilo. Bežný deň, ktorý sa neustále v kolobehu môjho vysokoškolského života opakoval, a vo svojom vnútri som i tentoraz, hoci len na chvíľu, cítila vyčerpanosť a znudenie. Za iných okolností by to bol deň, ako každý iný, no nebol.
Ešte vždy mi liezol mráz po chrbte a moje zelenkavé oči boli mokré od sĺz. Ani pravidelné klopkanie topánok s ihlicovým opätkom neprehlušilo hlas, ktorý som počula kdekoľvek som sa pozrela. Rozum mi radil, aby som sa na to celé vykašľala, nemalo to zmysel. No nech som sa snažila akokoľvek, zakaždým sa mi pred očami zjavila jej tvár a počula slová, ktorými sa mi prihovárala. Pre takých, aká si ty, tu nie je miesto, vypadni! Rozplakala som sa ešte viac, potiahla nosom a bradu zvinula do teplého šálu, ktorý som si len nedávno kúpila v nákupnom centre. Bola to vskutku výhodná investícia. Dlho som po takom túžila a ako bonus, bol v zľave. Pri rannom chystní sa som dúfala, že mi prinesie šťastie. Bohužiaľ, nestalo sa tak.
Naposledy som odbočila uličkou po mojej pravici a pokračovala dôverne známou cestičkou, ktorá viedla cez ledva badateľný prechod pre chodcov, a pokračovala chodníkom vedúcim domov. Na jediné miesto, kam som v tej chvíli chcela dostať, a tešila som sa naň viac, než kedykoľvek predtým. Po odomknutí vchodových dvier a prekonaní niekoľko schodov som sa dostala na miesto určenia. Pomaly som si vyzula obe topánky, šál s kabátom si odložila na vešiak a slimačím krokom sa dostavila do spálne . „Na dnes fakt stačilo!“ dodala som než som hlavou narazila o matrac s nohami trčiacimi mimo postele.
V živote sa dejú veci, ktorým nerozumieme a občas by sme ich najradšej úplne vymazali zo života. Avšak práve takéto chvíle, kedy prekonávame samých seba, učíme sa na vlastných chybách a hľadáme riešenie, ako sa všetkým problémom postaviť s chladnou hlavou, nás robia tým, kým sa máme stať. Tou osobou, ktorá bude jedného dňa šťastná a spokojná s tým, čo všetko dokázala. Práve vďaka takýmto nečakaným situáciám k nám do života odídu, ale tak isto i prídu ľudia, s ktorými máme byť, alebo nám opäť niečo dajú. Podobne dopadol i tento príbeh …
Na tento deň som sa naozaj netešila. Voľným dňom odzvonilo a nastal čas ísť do “vysnívanej práce“. Upokojovala som samú seba, pripomínala si, že to určite nebude také zlé, ako sa na prvý pohľad zdá. No nech som sa snažila akokoľvek, vôbec to nepomáhalo a zostávalo mi zmieriť sa s tým, čo ma čaká na ďalšieho pol roka. Neupravovala som sa nijak zvlášť. Pani O., moja zamestnávateľka, ktorá celé pracovisko viedla, ma ubezpečovala, že väčšinu zamestnancov tvoria milé postaršie panie, ktoré ma s radosťou ponúknu čokoládou, ktorú si schovávali v šuflíkoch pracovných stolov. Na tvár som si naniesla malú vrstvu hydratačného krému a naposledy si skontrolovala, či mám všetko. Cesta mala trvať necelých desať minút od stanice, ktorá bola neďaleko nášho bytu. Aspoň jedna, ak nie jediná, výhoda.
Za malú chvíľku som vystúpila z autobusu a putovala chodníkom, až som dorazila na pracovisko, kde ma pri vchode ochotne čakala pani O. „Už som sa bála, že ste zablúdila.“ Nadhodilo veselo. „ Kiežby …“ pomyslela som si. Namiesto toho som sa len usmiala a vošla dnu po mojej zamestnávateľke. Zaviedla ma do šatní, kde som mala pripravenú rovnošatu, ak sa to rovnošatou dalo nazvať. Zatiaľ čo som sa prezliekala do firemného trička a nohavíc, ona mi vysvetľovala, aká bude moja náplň práce . „Dúfam, že sa ti tu bude páčiť. Sme veľmi dobrý kolektív! Ak budeš mať s čímkoľvek problém …“ „Viem, viem! Ešte raz ďakujem za túto prácu.“ Naposledy som poďakovala a nechala ma osamote. V duchu som ďakovala Bohu, že už odišla. Bola som z nej celkom nervózna a istým spôsobom mi moju chuť do práce ešte znížila, čomu som sa úprimne čudovala. Doma som si myslela, že horšie to už určite byť nemôže. No v momente, kedy som sa odhodlala pohnúť sa z miesta, som uvidela jeho.
Opieral sa o rám, na pohľad starších dvier s jednou nohou prehodenou cez druhú. Nemal oblečenú rovnošatu, ako ja. Mal obyčajné tmavé džínsy, sivé tričko s nápisom, na ktorý som však nedovidela, a na hlave mal značkovú šiltovku. Páčil sa mi. To som nemohla poprieť. Odrazu, po chvíľke vymieňaní pohľadov sa odrazil od rámu dvier a smeroval ku mne. Na chvíľku som znervóznela. Boli sme len krôčik od seba a ja, odhodlaná sa mu milo predstaviť, som, hoci len na chvíľku, uvidela jeho topánky a môj úmysel spraviť dobrý dojem na pár sekúnd ochabol. Boli sýto oranžové. Prečo práve oranžové? Pýtala som sa samej seba. Bože, ako som ja tú farbu nenávidela. „Dobrý deň. Ja som Róbert. Vy budete určite Kristína, však?“, trochu ma zaskočilo, že mi vykal, no prestala som sa tým zaoberať vtedy, keď som prijala ponúkanú ruku a potriasla ňou. „Áno, to som ja.“ Odvetila som s úsmevom. Všimla som si, že si ma obzerá. Nemohla som poprieť, že mi to nelichotilo. „Tú uniformu ste si dávať nemuseli …“, povedal. „Aha, a to už prečo? Ak sa teda môžem opýtať.“ „Nikto ju totiž nenosí,“ odvetil, a ja som bola celkom zmätená. „ … a keď poviem nikto, tak tým myslím fakt nikto. O. je tu len ako taký pajác. Nikto ju neposlúcha. Teda pokiaľ nejde o výplaty.“ Podobnými dialógmi sme sa zaoberali ešte dlho po tom, čo sme sa stretli. Nezmenilo sa to ani teraz, keď spolu obaja sedíme na pohovke a ja sa pozerám na svoj snubní prsteň, zatiaľ čo on mi rozpráva príhodu s kamarátom, a spomínam si na naše prvé zoznámenie.
Všetko je tak, ako má byť.
