Naučila si sa sústrediť na veci, ktoré ťa poháňajú vpred. Na to, čo máš. Kam si sa dostala, čo všetko prežila. No si človek a my, ľudia, žiadame stále niečo viac. V kútiku duše vieš čo to je, len to nechceš povedať nahlas. Nechceš prebudiť svoje „staré uplakané ja“. Nie, to už je za tebou. No je priveľa chcieť tak neveľa? Len dve slová?
Všetci dobre vieme, že to nie je málo.
Milujem ťa znamená oveľa viac. Nehovoríme to každému koho stretneme. Nie je to obyčajné ahoj či čau. Je to neobyčajné mám ťa rád, páčiš sa mi, ľúbim ťa. Sú to len dve slová, ale znamenajú pre nás viac ako celý román, asi preto po nich tak túžime.
Viem, že hľadáš slovo po slove, prestávaš dúfať lebo padlo veľa sĺz a z neopätovanej lásky tvoje srdce nejasalo. „Myslíš si, že je možné, že niektorí ľudia sa narodili, aby dali viac lásky než oni niekedy dostanú späť na oplátku?“ (Do you think its possible that some people are born to give more love than they will ever get back in return?) –Tyler Knott Gregson .
Na túto otázku som narazila už dávno a priznám sa, dlho som jej verila. Moja odpoveď bola: „Áno, myslím si, že to tak je, áno teraz to dáva zmysel !“ Odstupom času sa moja odpoveď zmenila. Ak si aj ty povedala áno, dúfam, že sa zmení na nie. Prečo ? Dnešná ja, väčšinu času optimistka, si myslí, že nakoniec sa každému vráti všetko do poslednej bodky a v plnej výške. Ak ti to nepríde správne, musíš uznať, že to je minimálne spravodlivé. Nikomu neželám, aby musel dávať viac než dostávať.
Možno po pravej láske, takej čistej ako je tá tvoja, túžiš už dlho. Možno si z toho už unavená, smutná a nešťastná, no na dobré sa oplatí počkať. Niekedy chceme od sveta veci, na ktoré ešte nie sme pripravené my alebo naša budúca polovička. Neskôr za toto čakanie poďakuješ.
Ver tomu, že tvoj správny čas príde. A potom ? Miluj, budeš milovaná, daruj a budeš obdarovaná.
