Nebola ako ostatné. Až tak veľmi jej nezáležalo na tom, čo si o nej myslia druhí. Chcela len cítiť lásku a chcela ju odovzdávať ďalej.
Chcela, aby si ju niekto pritúlil do náručia. Chcela, aby okolo lásky nebolo tak veľa bolesti a strachu. Strachu ľúbiť niekoho.
Chcela len lásku, ktorú ešte nikdy necítila. O ktorej vedela, že si ju zaslúži.
Úprimnú. Vzrušujúcu. Láskavú. Čistú. Pravú.
Chcela znova milovať. Milovať niekoho aj napriek zlomenému srdcu. Ten muž len využil jej láskavosť na to, aby ju mohol sklamať. Aby rozbil jej srdce na malé kúsočky. Ale už nikdy ich nezlepil.
Pokúsila sa teda zamerať na seba. Snažila sa naozaj usilovne a pochopila niečo veľmi dôležité. Byť s niekým vo vzťahu nie je všetko (nie je to všetko na svete). Všetko na svete je byť vo vzťahu so sebou samým. Prijala sa, ako osoba a aj ako žena. Našla lásku k samej sebe.
Po tomto všetkom si uvedomila, že existujú aj neúpechy a že ľudia keď sú zamilovaní robia niekedy chyby. Uvedomila si však, že zlyhanie nemôže zabrániť tomu, aby sa o niečo znova pokúšala a znova sa učila novým veciam.
Toto zistenie bol však dlhý proces. Bola to nekonečná cesta za niečím, o čom vedela že bude stáť za to.
Pochopila aj to, že jedno zlyhanie v láske jej nemôže zabrániť v tom, aby našla druhú lásku. Že aj keď jedny dvere zatvorila, druhé môže otvoriť.
Učila sa o láske. Rozhodla sa, že je čas opäť skúsiť sa zamilovať. Pravda, Lásku nenašla len tak na ulici v meste alebo v kine.
No čo urobila je to, že nechala tie dvere otvorené. Zbúrala všetky múry, ktoré si k sebe postavila, nesnažila sa páliť mosty a všetku krásu sveta vnímala srdcom. Uspela a pochopila to.
Pretože dobré a láskavé veci vidíme iba srdcom.
To hlavné je predsa očiam neviditeľné.
