„To najúprimnejšie šťastie je vykúpené veľkou bolesťou.“
Drahá,
ja viem, že to v živote nemáš ľahké. Zlatko, ja viem, že sa s tebou osud nepekne zahráva, že ti zobral veľa milovaných osôb, že ti pod nohy hádže polená a ty už nevládzeš. Že si z tohto všetého unavená, že si vyčerpaná, že momentálne nenávidíš celý tvoj život.
Cítiš sa osamelá a neľúbená. Cítiš, že toho už viac neunesieš a bojíš sa, čo bude nasledovať po tomto všetkom.
Ja ti to poviem. Tú bolesť, ktorú teraz prežívaš, je sila, ktorú budeš cítiť v budúcnosti. Tá bolesť, ktorú zažívaš na svojom vlastnom živote je to šťatie, ktoré budeš mať, keď si týmto všetkým prejdeš.
Nevzdávaj sa. Buď silná a prekonaj to všetko, akoby to nič nebolo. Ľahko sa mi to píše, ale sama som si prešla všelijakými nepeknými vecami, ktoré sa mi v živote stali. No nebyť tých vecí, nikdy by som nebola tu, nepísala by som tento článok a nikdy by som nebola žena, ktorá má sebavedomie.
Vždy som si myslela, že je to prekliatie – mať takýto život. Plný utrpenia, nepochopenia a občasnej samoty. Až neskôr som zistila, že všetko je to vlastne dar. Dar, ktorý ti dá Boh. Pretože on ti vždy naloží len toľko, koľko zvládneš. Toľko, koľko si schopná uniesť, koľko si schopná prežiť a prebolieť.
Môže sa zdať, že je to hlúposť a výmysel, avšak drahá, nevzdávaj sa.
Pretože dážď ti zabráni vidieť slnko. Pretože zlé myšlienky ti zabránia rozmýšľať pozitívne. Pretože ani dobro by neexistovalo bez zla.
Jediné čo musíš urobiť je naozaj sa nevzdať. Vydržať, postaviť sa osudu a všetkej bolesti čelom a prežiť to. Nie je to o tom, či sa ti chce alebo nechce. Ty musíš. Musíš svetu ukázať, že si žena, ktorá sa nebojí. Že si žena, ktorá bojuje, ktorá sa nevzdáva.
Lebo ja viem, že ty taká si.
Nebojácna. Odvážna. Silná. Krásna.
Žena. Si to ty.
