Zjavil sa, keď som prestala veriť. Vyliečil rany, ukázal správny smer. Predovšetkým ma naučil význam slova láska. Nikdy neprestávaj veriť, že skutočná láska jestvuje. Nestrácaj vieru, ver na šťastné konce.
Občas sa bojíme snívať. Bojíme sa snívať, bojíme sa ukázať svetu, že máme sny.
Moje sny boli vždy o ňom, o neznámom. Neustále som sa usmievala a vytvorila si predstavy, že môže byť naozaj reálny. On, ten, ktorý bude poznať moje túžby, aj keď budem mlčať. On, ten, ktorý tu bude so mnou, keď práve budem padať. On, ktorý mi utrie slzy. Verila som, že v diaľke naozaj existuje.
Moje sny ma napĺňali túžbou. Sny, ktoré spôsobili úsmev na mojej tvári. On bol tým snom, ktorý mi pošepká mám ťa rád. Ten, ktorý sa zjaví vo chvíli, keď to nečakám, ale túžim po tom. Príde, objíme, nepustí. V mojich snoch bol ako slnko, ktoré vás zahreje. Slnko, ktoré ma slnečnými lúčmi ovládne celú. Mojím snom som sa oddala celá. Bol to môj svet, moje jediné potešenie.
Môj sen, ktorý som neustále hľadala, keď v tom som ťa našla. Ocitla som sa na okraji priepasti, keď v tom si ma zachránil. Keď v tej najväčšej víchrici snov, si sa stal skutočnosťou. Miestami som nevedela, či si sen alebo realita. Pamätám si tvoje slová, pamätám si každý spoločný krok. Pamätám si dotyk, pamätám si tvoje zmysluplné vety. To, ako sa usmievaš. Usmievaš sa tajomne, úprimne. To, ako sa pozeráš, keď premýšľaš.
Niekedy sa nám stáva, že si nepamätáme, kde sme zaparkovali. Nepamätáme si, a zabúdame dennodenné úlohy. Ako je možné, že si zapamätáme deň, keď sa stretnú pohľady lásky, pamätáme si prvé zoznámenie s našou láskou? Tie krásne spomienky nám nik nevezme. Tie nám utnú v srdci a v hlave.
Deň, keď moje srdce ovládla vášeň, deň keď som ťa túžila spoznať. Pátrať po tvojich tajných snoch, pátrať po tvojich túžbach. Pamätám si dni, keď som bola na pokraji síl a ty si sa v tej chvíli zjavil. Tak nečakane. Rána, keď som bola na pokraji síl, bez kvapky nádeje. Na pokraji síl, bez chuti ďalej ísť. Vždy si sa zjavil, neviem akým zázrakom, ale stál si vedľa mňa.
Keď ty si mojím prístavom, čím bol ten pred tebou? Čím bol človek, ktorý zničil moje sny, ktorý mi spôsobil bolestivé myšlienky, krvavé slzy. Čím len bol človek pred tebou. Ten človek, ktorý mi zničil predstavy o láske. Ten človek, ktorý mi zobral chuť kráčať ďalej s úsmevom na tvári. Bol pre mňa trestom? Či záchranou? Bol mojím ponaučením? Ba bol mojou chybou? Bol mojou diagnózou?
Ak mi spôsobil toľko bolesti, vedela by som teba nazvať liečiteľom. Vedela by som teba nazvať láskou. Ak by mi neublížil, nezistila by som, že ty si môj hrdina, že máš čarovnú moc. Moc, ktorou si poskladal kúsky môjho zlomeného srdca. Vyliečil si ma, zachránil si ma objatím, pohľadom či nežnosťou.
Príliš dlho som na teba čakala, nedokážem ťa pustiť. Vo chvíli, keď som prestala veriť, si sa zjavil. Vo chvíli, keď som nevedela ako ďalej. Vo chvíli, keď prázdnota bola silnejšia ako ja. Opantal si ma. Povedal mi slová nezvyčajné. V srdci a v hlave mám uložené tie najkrajšie spomienky o tebe, tie najkrajšie slová, pred očami mám teba. Moje srdce zocelila láska. Moje srdce si pamätá najkrajší moment. Moment, keď si sa díval očami a usmieval srdcom.
Verila som, že jedného dňa si spoločne prečítame tieto riadky a naše slová nahradia dotyky lásky. Naučila som sa neprestať veriť.
