Nikdy som sa necítila ako súčasť kolektívu a ani ako niekto výnimočný. Možno niekedy v prvom, druhom a nanajvýš treťom ročníku základnej školy som si to absolútne neuvedomovala. No potom ma pomaly, ale isto začínala prepadávať pocit, že tu existujem zbytočne.
Nikam som nepatrila. Bola som navyše, označovaná za chybný článok, osobou, ktorá len existovala a neznamenala nič. Dlho som si ako malé dievča utvrdzovala, že jednoducho to tak má byť. Že vždy budem len „tá naviac“. A že bezo mňa by sa nič nikdy nezmenilo.
pexels.com
Základná škola mi nepriniesla žiadne priateľstvá. Bola som precitlivelá, detinská, možno trošku pozadu, i keď som sa snažila. Skúšala som zapadnúť, skúšala som nevybočiť, držať sa trendov... No aj tak som zlyhala. Terč posmechu, povýšeneckých pohľadov. Ako trinásťročnú ma to celkom zasiahlo. Ako si tak spätne uvedomujem, už vtedy som mala akúsi úzkosť, záchvaty paniky. Prestala som sa ovládať.
Prepadla som nadávaniu, detské hádky končili plačom a vulgarizmami, častokrát som sa utiekala ku klamstvám, len aby som bola „súčasťou partie“. Vybuchovala som, reagovala prehnane. No vnútri som bola len malé dievčatko, ktoré nikdy nebolo obľúbené. Túžila som po malej skupine kamarátok. No ani neviem ako a dostala som sa opäť do konfliktov. Bola som neznášaná, zbytočná, naničhodná osoba. A tak veľmi ako som sa snažila niekam pripútať, tak som všetkých od seba odohnala.
Prišla stredná škola a nebolo to veľmi o inom. Síce som sa držala, no nezačala som nanovo. Mala som príliš prehnaný smiech, príliš nepríjemný hlas. Bola som príliš detinská, príliš nanič. Bolo pár konfliktov, moja emočná nestálosť a precitlivelosť.
Nie, nikdy som nebola a nikdy som sa nestala „cool girl“. Nie vďaka spolužiakom, ktorí ma nemali radi, ale vďaka samej sebe som stratila aj posledný kúsok sebavedomia a sebalásky. Neznášala som každý milimeter svojho tela. Na svoj odraz som sa pozerala len cez prsty. Znenávidela som svoj úsmev, svoj hlas a všetko čo som urobila.
Premiantkou som nikdy nebola, no so stratou sebavedomia som stratila aj ochotu učiť sa. Padla som na svoje osobné dno. Ale cez to všetko tu bol niekto, kto ma videl inak. Kto ma potreboval a koho som potrebovala ja.
pexels.com
Áno, tušíte správne. Bol ním chlapec, teraz už muž. Muž, ktorý si získal moje srdce a ja som si získala to jeho. Muž, ktorý je odo mňa momentálne viac ako 600 kilometrov, no bol tu, je a bude tu pre mňa, hádam až do konca.
Vďaka nemu sa mi otvorili oči. Usmiala som sa, utrela slzy a zahľadela sa na svoj odraz. Veď, telo a dušu mám len jednu. Vždy je možnosť začať nanovo. A tak som začala. Sama so sebou a s mojím vysnívaným chlapcom.
Strednú školu som ukončila so slzami v očiach, šťastná, ruka v ruke s mojim priateľom. Začali sme ako spolužiaci, stali sa z nás kamaráti, partneri. Takto to funguje už tri a pol roka... A už o pár rokov sa stane mojim mužom. Nie, zatiaľ nemám zásnubný prsteň a ešte si na krásnu svadbu niekoľko rokov počkám…
No moje „Áno“ má už teraz.
