Pozriem sa do zrkadla. Na seba. Na svoju tvár. Na svoje oči. Na svoje ústa.
Pohladím si vlasy a pramienok z nich si zastrčím za ucho.
Zvesím ruku a aj plecia. Zhrbím sa.
A pritom sále nespúšťam zrak zo svojej tváre.
Nie. Nie, nie a opäť nie.
Pozriem sa na obrázok, ktorý žmolím v rukách a porovnám si tie dva obrazy.
Súčasný a ten minulý.
Nie, celé je to zle. Vyzerám hrozne.
Zamračím sa. Vo svojom vnútri cítim odpor a zvláštnu pachuť na jazyku.
Hnevám sa, nenávidím.
Nenávidím ten obraz. Zoberiem ho do oboch rúk a roztrhám. Kúsky zahodím do kúta izby.
Zavriem oči a nadýchnem sa. Zhlboka.
Opäť sa pozriem na seba a znova skúmam každú časť tváre. Zhora, nadol.
A potom opäť.
Snažím sa porovnať a nájsť tú príčinu môjho nepokoja.
Je to ten veľký nos alebo nesúmerná tvár? Či nebodaj úzke pery?
Neviem, ale niečo je jednoducho zle. Na mne, na mojej tvári.
Prečo nie som spokojná, keď ostatní sú?
Všetko je v poriadku. Všetkým sa páčim.
To len mne samotnej sa ten obraz nepáčil.
Bol hrubý, tvrdý.
Oči smerujúce nikam. Výraz strhanej a smutnej tváre. A tá mimika a mierny úškľabok na perách. Presne viem, kedy tak zvraštím tvár.
Kedy spravím gesto rukami, pohnem plecami a zdvihnem pravý kútik úst.
Možno v tom to je.
Možno, keď viem, čo to gesto predstavuje.
Možno preto to neznášam a mám odpor a obraz som roztrhala na márne kúsky.
Práve preto, čo predstavoval.
Čo som tam videla len ja a nikto iný.
Tú hanbu, šialený smútok a strach.
Že raz skončím v rovnakej tme a za mrežami večného života.
Tam, odkiaľ som vždy chcela ujsť. Kde sa nie jedna hranica končí a druhá začína, ale kde sa všetko končí.
A tie predstavy sú samé o sebe devastujúce a zničujúce.
A možno práve preto sa na seba teraz pozerám a vidím teba.
Tak ako som ťa videla aj v tom obraze, ktorý už nikdy neuvidíš.
A ja som ti o tom nestihla povedať…
