Keď som bola menšia, často som sa stretávala s rôznymi poznámkami a pripomienkami k mojej postave. Vtedy som sa s tým pasovala veľmi ťažko. Snažila som sa páčiť a vyhovieť každému. Vlastne som si vsugerovala, že áno, tak chcem vyzerať. A obetovala som tomu všetko. Obetovala som tomu veľa sĺz, veľa pretvárok a hlavne zdravie.
Kto si to nezažil, nevie, ako ťažko sa pasuje s tým, že máš v hlave kalkulačku na kalórie, ktorá ti nedovolí zjesť to, na čo máš práve chuť. Nikto nevidel, ako som plakala, ako som sa nedokázala postaviť a museli ma podopierať, inak by som odpadla. Všetky tie vyšetrenia, čo nasledovali, všetky tie preplakané sedenia u psychologičky, ktoré mali jasný záver.
Ja som sa tak strašne nenávidela, že som nebola schopná na svoju osobu povedať jednu peknú vlastnosť. Keď sa ma opýtala, čo mám na sebe rada, tak som nebola schopná vysloviť jedinú vec. Cítila som sa oveľa menejcenne ako všetci ostatní a veľmi ma to bolelo. Boli to ťažké boje samej so sebou a nepriala by som to nikomu.
Keď som pred pár rokmi videla tetovanie s nápisom „MY BODY MY ART“ hneď som si povedala: wau, tak na tomto asi niečo bude. Teraz ho mám vytetované na zadku a tie slová pre mňa naozaj veľa znamenajú.
Prešla som si naozaj dlhú cestu k tomu, aby som niečo takéto bola schopná vysloviť, ale je to tu! A som na to hrdá! Som hrdá na seba, že som tu a som so sebou spokojná! A keď by teraz mal niekto potrebu starať sa do mňa a do môjho tela, poviem mu len toľko: „Prečítaj si, čo mám na zadku!„
