Moja mama je na Facebooku
Life
Nebolo to až tak dávno, keď do mňa mama jednostaj hučala s tým, že trávim príliš veľa času za počítačom ponorená do virtuálneho sveta. Štandardne po takejto výčitke nasledovala od nej aj veta, aby som išla von, veď je predsa tak krásne. A povedala to vždy, nezávisle od toho, že niekedy von aj pršalo. Ona to tak mala jednoducho naučené a slová často plynuli samé.
Mama si však vtedy neuvedomovala, že v dobe smartfónov a inej inteligentnej techniky vyhnať ma von, nemalo bohvieaké opodstatnenie. Mobil som si totiž mohla vziať so sebou a v podstate pokračovať tam, kde som skončila. Len v menšom…
Stále mi teda s výčitkou v hlase opakovala, že nevie pochopiť, ako môžem do mobilu pozerať aj niekoľko hodín vkuse. No a ja som sa jej to nesnažila ani vysvetliť, ako by možno niekto očakával. Vedela som totiž, že nadíde čas, keď na to príde aj sama. A to aj napriek tomu, že stále tvrdila, že jej starý tlačidlový telefón úplne vyhovuje. No bodaj by nie, keď z neho len telefonovala. Sem-tam síce urobila nejakú fotku, no časom ich prestala ľuďom ukazovať, pretože väčšinou na nej nebolo nič vidieť. Jednak kvôli veľkosti displeja a jednak aj kvalite kamery…
Ale ako to už býva, aj mamy idú s dobou… A tá moja do toho skočila riadne po hlave. Najprv sa nechala nahovoriť na nový mobil, ku ktorému sme jej najprv napísali návod. Aby jednoducho vedela, čo kedy stlačiť. Niekedy nám síce aj napriek tomu poslala správy, o ktorých nevedela a pravidelne nezložila telefón, keď sme dotelefonovali, ale v podstate bola spokojná. Problém však nastal, keď zistila, že sa jej nezmestí do predného vrecka na nohaviciach, a že baterku nestačí nabíjať raz do týždňa.
Z mojej mamy sa ale rýchlo stal mobilomaniak (a vraj po kom tie deti sú?!), ktorý si telefón nezabudol zobrať aj do kúpeľne, hoci sa mi za to predtým smial.
Jedným z prvých znakov toho, že moja mama má nový telefón, boli smsky plné smajlíkov, ktoré som od nej niekoľkokrát do dňa dostávala. Hneď za tým nasledovala aj séria fotiek jej nosa a oka, ktoré si nedobrovoľne vytvorila pri tom, keď sa snažila využiť foťák ako zrkadlo.
Ale samozrejme, že to neskončilo len pri novom telefóne. Mama bola výdobytkom doby nadchnutá, a tak chcela objavovať ďalej. Celkom prirodzene ju opantali aj čary internetu. Vraj jej kamarátky videli nejaké moje fotky z piatkovej párty… No Bože. A že ona chce tiež… A tak som mamu zaregistrovala na Facebook…
No a druhým znakom toho, že moja mama má nový telefón a v ňom aj internet, bolo, že každú chvíľu mi volala. S nejakým problémom. Raz jej niečo nešlo. Inokedy niečo stlačila. Alebo nestlačila. A vraj jej zmizla nejaká ikona. Ale ona nič nespravila. A jasné, že ja som to chápala. Veď ikonky bežne miznú samé od seba…
Neprešla však dlhá doba a mama bola na internete taká zbehlá ako každý 13-ročný chlapec. Začala sa teda prispôsobovať trendom a rovnako aj jazyku, a tak som od nej bežne počula „dostala si moju mesídž?“ alebo „idem postnúť nejakú fotku“. No a mne nezostávalo nič iné iba „hrdo“ zdvihnúť obočie a usmiať sa.
Prišiel však aj tretí krok. Mama uverila (ako inak) reťazovým správam, ktorými nás teda dennodenne zahrňovala a nezabudla pridať ani tridsať výkričníkov, aby sme pochopili, aké je to dôležité. Postupne prišla aj na to, ako ma označiť na fotkách z detstva, kde mám na sebe prinajlepšom nejaké pyžamko. Samozrejme nemohla si odpustiť ani žiaden komentár k akejkoľvek mojej aktivite a s veľkou obľubou pridávala statusy na moju nástenku.
A hoci všetky tieto veci by sa mohli zdať pubertiakom ako tá najhoršia nočná mora, tak ja som ich brala s nadhľadom a bola som hrdá na to, že ako jej to ide… Keďže donedávna považovala WiFi za nejaké cukríky.
Na všetkých týchto experimentoch mojej mamy bolo teda aj niekoľko pozitívnych vecí. Mama mi povedala, resp. napísala aj také veci, ktoré mi nehovorievala často. A nie raz mi dokonca poslala fotku s popisom, že je na mňa hrdá, a že ma má rada. No a samozrejme zdieľala obrázky, ktoré hovorili o tom, aká je šťastná mama…
A hoci som niekedy s ňou musela viesť videohovor v autobuse alebo jej ráno cez telefón vysvetľovať, prečo jej vyskakujú na ploche nejaké „hlavy“, tak to malo aj svoje výhody. A tou hlavnou bolo, že hoci sme často vzdialené stovky kilometrov, tak stále mám pocit, že mi je nablízku.
